Asi každého, kto prechádza poruchou príjmu potravy či jeho blízkych napadne otázka: “Prečo ja?” . Pátraním po vysvetlení vedia ľudia stráviť celkom dlhý čas. Ja som to mala podobne, ale nikdy sa mi to tak celkom nepodarilo. Pravda je taká, že poruchy príjmu potravy nemajú len jednu príčinu. Vždy je to niekoľko spojených faktorov, ktoré na človeka určité obdobie pôsobia.

Jedna vec je ale istá, PPP nie sú voľbou a človek nikdy nemôže za to, že do tohto ochorenia spadol. Ak si tento článok, číta nejaký rodič, chcem ho ubezpečiť, že ani on nie je príčinou vzniku ochorenia u dieťaťa. V minulosti boli tendencie obviňovať rodinu, hlave úzkostlivé matky ale dnes už vieme, že je všetko oveľa zložitejšie. Neobviňujte sa. Vždy ste robili to najlepšie, čo ste v danej chvíli vedeli. Nestrácaje tým čas, radšej ho investujme do liečby.

Opakujem, neexistuje len 1 príčina vzniku PPP ale jedná sa o kombináciu faktorov, ktoré môžu viesť k rozvoju týchto porúch.

V nasledujúcich riadkoch sa Vám pokúsim ukázať niektoré faktory, ktoré vplývajú na vznik porúch príjmu potravy a pridám aj vlastnú skúsenosť. Možno potom pochopíte, že naozaj hľadať príčinu nemá až taký zmysel.

1.GENETICKÉ A BIOLOGICKÉ RIZIKOVÉ FAKTORY

Výskumy ukazujú, že ľudia s poruchami príjmu potravy majú špecifické kombinácie génov (teda genetickú predispozícu) pre vznik tohto ochorenia. Kombinácia takýchto génov + vplyv prostredia zvyšuje riziko vzniku PPP. Odporúčam prečítať článok o Migračnej teórii.
Takisto v mozgu ľudí s PPP existujú štruktúrne a funkčné zmeny oproti zdravým ľudom. Neurotransmitery ovplyvňujúce náladu a prežívanie – serotonín,noradrenalín,dopamín sú prítomné v iných hladinách a ich uvoľňovanie aktivujú iné činnosti. Napr u väčšiny ľudí jedlo a príjem potravy vyvoláva príjemné pocity. Práve hlad je nepríjemný, vtedy sú podráždení, nepokojní, nesvoji. Ľudia s anorexiou to prežívajú naopak. Prázdny žalúdok zmierňuje úzkosť. Sú pokojní. Príjem potravy spôsobuje nepokoj. Prirodzene pri stresových situáciách majú preto tendencie k reštrikcii hoc aj nevedome.

Aj štruktúry stojace za prežívaním strachu či body image (insula, amygdala) sú rozdielne oproti bežnej populácii.

JA: V rodine máme z otcovej strany psychické ochorenia. Depresia, úzkosť, alkoholizmus,samovražda.  Aj moje osobnostné črty, ktoré popíšem v 3. bode nasvedčujú, že mám genetickú predispozícu k týmto ochorenia.

2. RAST A VÝVOJ

Poruchy príjmu potravy najčastejšie vznikajú počas puberty.Je to obdobie obrovských telesných aj psychických zmien. Tínedžeri si začínajú oveľa viac uvedomovať svoj výzor, chcú vyzerať dobre a byť populárni v kolektíve. Ten vývoj však málokedy ide tak ako by sme chceli. Chlapci prudko vyrastú a schudnú, sú samá ruka noha,majú smiešny hlas a sú nemotorní. Dievčatá naopak prestávajú rásť a rapídne sa zvyšuje percento telesného tuku, ktoré je potrebné pre začatie menštruačného cyklu. Lenže táto spoločnosť už vidí pribratie negatívne v každom veku. Zabudla aké prepotrebné to v puberte je. A prichádza prvá diéta (často už vo veku 13 rokov majú dievčatá za sebou diét niekoľko).
Štúdie nám ukazujú, že dievčatá, ktoré majú skorý nástup puberty, majú vyššie riziko vzniku PPP. Rovnako dievčatá aj chalani, ktorí zažívajú šikanu pre svoj vzhľad majú toto riziko zvýšené.

 

JA: Moje prvé insecurities boli prítomné už pred pubertou – chodila som sa po jedle niekedy pozerať do zrkadla, na svoje brucho. A vždy mi pripadalo tučné. Skutočný odpor k môjmu telu však nastal v puberte, klasicky sa moja postava začala plniť a brucho zrazu bolo už v mojej mysli enormné. Navyše oproti ostatným dievčatám, ktoré začali mať postavu v tvare presýpacích hodín, mali prsia, pekné zadky, ja som bola stále rovná. Bez bokov. Široké ramená, pás bez tvaru, chudšie nohy. V ktoromkoľvek oblečení som si pripadala hlúpo. Ako chalan. Každý deň viac a viac rástol odpor k tomu, čo som videla v zrkadle.

 

 

 

3.PSYCHOLOGICKÉ FAKTORY

Určité osobnostné črty sa spájajú so zvýšeným rizikom vzniku porúch príjmu potravy.

  • perfekcionizmus
  • svedomitosť
  • úzkostlivá a ustráchaná povaha
  • nadmerná kontrola emócií, neschopnosť popísať svoje emócie
  • pocit zbytočnosti
  • neschopnosť povedať nie a stanoviť si hranice, potreba vyhovieť všetkým
  • vyhýbanie sa riziku
  • strach zo zlyhania
  • negatívny sebaobraz
  • hanblivosť
  • neflexibilita v živote, rigidné myslenie – všetko alebo nič
  • problémy vlastnej identity
  • izolácia, strach z intimity

Aby som dovysvetlila. To, že mám takéto osobnostné črty neznamená, že nutne PPP dostanem. Ale opäť v kombinácii s ostatnými rizikovými faktormi môžu zvyšovať pravdepodobnosť.

Medzi ďalšie dôležité psychologické faktory patria:

  • iné už existujúce alebo prekonané psychické ochorenie
  • trauma v minulosti
  • psychické alebo sexuálne zneužívanie
  • problémy s hmotnosťou v detstve
  • nechutenstvo v detskom veku ( tzv “picky eaters)
  • chronické ochorenie

JA: Od malička som bola veľmi uzavretá a hanblivá. Ostala mi jedna spomienka ešte zo škôlky, sedeli sme pred bratovou triedou s otcom a čakali kým príde a okolo išla moja učiteľka, ktorá sa otcovi prihovorila, že by mali so mnou niečo robiť, lebo som veľmi hanblivá. Môj otec nikdy nemal rád kritiku,tak sa na ňu rozkričal, pritom to fakt bola pravda.  Pre mňa bolo chodenie do kolektívu každodenným stresom, väčšinou som mala1 max 2 kamarátky.
Od malička som si neverila, hoci moje schopnosti boli ukážkou, že som naozaj šikovné dievča. Pamätám si, že bol koniec letných prázdnin a ja som mala nastúpiť do druhej triedy základnej školy. Rozplakala som sa pri raňajkách, že to nezvládnem. Že ja sa nikdy nenaučím násobilku, ja to nikdy nebudem vedieť.
V škole som bola vždy perfektná študentka, tiché poslušné dievča, ktoré počúva všetky príkazy a dáva pozor. Svedomito sa učí a má skoro samé jednotky. Doma ma nikto nemusel do učenia nútiť. Ja vždy keď som prišla zo školy som si najprv spravila všetky úlohy a až keď som bola naučená, som si dovolila ísť sa hrať. Neužila by som si hru s vedomím, že ma potom ešte čaká učenie. Prišlo mi to nesprávne. Nehnala ma túžba za vedomosťami či potreba byť najlepšou. To nie. Mňa hnal strach zo zlyhania, strápnenia sa pred triedou a sklamania rodičov.
Dodnes nerada riskujem.
A to nemyslím veci ako investovanie či adrenalínové športy. Ja nerada chodím mimo prechodu pre chodcov, nechodím na tobogany lebo mi to príde nebezpečné, nemám rada sponntánne akcie, nikdy v živote som pri písomkách či skúškach nemala ťahák,nešoférujem. Stále sa vyhýbam veľmi veľa veciam, nemusí tam ani nič hroziť, stačí keď je to čo i len zosmiešnenie pri volejbale. Jednoducho radšej nejdem hrať.

V tomto bode by som o sebe naozaj vedela popísať veľa. Rizikových charakteristík nesiem neúrekom.

4.ZÁUJMY A POVOLANIE

Niektoré aktivity / povolania sú spojené s vyšším rizikom vzniku porúch príjmu potravy. Jedná sa hlavne o tie, kde je zvýšený tlak na výzor a váhu. Napr – tanec,balet,gymnastika,krasokorčuľovanie,bojové športy, plávanie, jazda na koňoch,fitness, takisto modeling, spev, herectvo.

5.RODINA

Ešte raz. Rodina nie je príčinou vzniku PPP. To ako svoje rodinné zázemie vníma človek postihnutý chorobou je jeden z faktorov prispievajúcich k jej vzniku. To ako rodičia interagujú so svojím dieťaťom ,koľko sa mu venujú vplýva na jeho emocionálny vývoj. Takisto forma ktorou rodina komentuje svoje telo, telá ostatných, ich stravovacie návyky a vzťah k jedlu ovplyvňujú všetkých členov rodiny.

JA: Moje rodinné prostredie nebolo jednoduché. V záujme ochrany súkromia mojich rodičov sa nechcem veľmi rozpisovať, nadovšetko ich milujem a viem, že vždy robili len to najlepšie,čo vedeli. Ale malá utiahnutá citlivá Kristínka potrebovala niečo iné. Viac komunikácie,dotykov a prostredie dôvery. To všetko u nás bohužiaľ tak veľmi chýbalo.
Takisto model stravovania a vzťah s jedlom u nás nebol práve zdravý. Moja mamina bola v detstve plnšia a snažila sa ma od toho uchrániť. Avšak poznámky a občasné zakazovanie jedla mi skôr ukázali, že jedlo je zlé, než by ma do budúcna nejako mali chrániť pred tučnotou. A samozrejme nemôžem opomenúť poznámky na postavu žien okolo, ktoré môj otec a neskôr aj brat mali.

 

6.DIÉTY A CHUDNUTIE

Z biologickej podstaty je spúšťacím faktorom prejavov PPP energetický deficit. Je jedno či bol spôsobený úmyselne – diétou, alebo tramatickou udalosťou pri ktorej sa znížil apetít či nejakou chorobou. Na začiatku reštriktívnej PPP je vždy deficit.

V drvivej väčšine prípadov PPP v dnešnej dobe bola na začiatku túžba schudnúť.

JA: Tak ako 3/4 mojich spolužiačiek na gymnáziu som sa aj ja rozhodla trošku si spevniť svoju postavu, hlavne to nepodarené brucho. Rozhodla som sa trošku obmedziť večere a tie dva rožky čo som mala na desiatu do školy . Zjem maximálne jeden. Do toho som začala chodiť na plaváreň a postupne sa to nabaľovalo. Kým spolužiačky po pár dňoch diétu vzdali lebo to bolo príliš náročné alebo sa im už nechcelo, aj som to nevzdala, lebo som v hlave videla, že budem mať krajšiu postavu. Možno sa mi vyformuje do tých presýpacích hodín, myslela som si. Nebola som zvyknutá svoje problémy riešiť s rodičmi. Možno keby som sa zverila s tým, ako ma moje telo trápi, by to dopadlo inak.
Čiže v živote som držala len jednu diétu a tá rovno skončila anorexiou.

7.SOCIÁLNO – KULTÚRNE FAKTORY

Žijeme v spoločnosti kultu tela. Je až neuveriteľné ako veľmi dnešná doba dáva význam výzoru, kráse a štíhlosti. Výskumy ukazujú, že poruchy príjmu potravy sa sa najviac vyskytujú v industrializovaných krajinách, kde je diétovanie a chudnutie normou.Globalizácia postupne prináša takýto vzorec do celého sveta. Veľmi dobrou ukážkou je zmena vnímania svojho tela na Fidži – ostrovnom štáte v Tichom oceáne. Práve tu totiž boli pôvodne glorifikované väčšie telá ako znak zdravia, krásy a rodiny, ktorá sa o svojich blízkych dobre stará. Počas jedla, sa ľudia zvykli navzájom povzbudzovať: „Jedz, aby si bol tučný.“ A k väčšinu telu majú tamojší obyvatelia aj predispozície. Keď sa výskumníci pýtali žien otázky ohľadom formovania postavy či chudnutia, dostali len úškrny. Ženy nerozumeli, prečo by to mali robiť a ešte výskumníčky povzbudzovali k pribratiu. Jednoducho začiatkom 90tych rokov  na Fidži neexistovala „diet culture“. Neboli známe prípady anorexia či bulímie. Situácia sa rapídne zmenila, keď sa v roku 1995 po štáte rozšíril prístup k televízii a to predovšetkým západným programom. Vo filmoch a seriáloch zrazu vystupovali len štíhli vymakaní herci. V tomto období sa odohralo prvé zbieranie dát od Fidžijských tínedžeriek. Tie boli ešte nepoškvrnené. O tri roky sa vedci vrátili a vyspovedali inú skupinu násťročných, ktorá už pravidelne pozerala televíziu. Oproti prvej skupine, kde žiadne dievča nemalo skúsenosti s vyvolaním vracania, aby sa zbavilo potravy a nepribralo, tu to bolo až 11 % . Len pár rokov a 74 % dievčat zo skúmanej skupiny bolo presvedčených, že sú príliš tučné. Nikdy predtým by niečo takéto na Fidži nedávalo zmysel. Nebolo možné byť príliš tučný…

JA: V puberte mi prišli pod ruku dievčenské a ženské časopisy. Boli plné diet culture. Celulitída, strie (do puberty som nevedela, že niečo také existuje, vlastne ani jedno z toho som na tele ani nemala), modelky, dokonalé postavy, cvičenie, chudnutie. Valilo sa to zo všadiaľ a to v mojej ére neboli ešte ani sociálne siete a internet bol v začiatkoch. Nikde sa nehovorilo o tom, že je normálne v puberte pribrať, že to má obrovský zmysel pre vývoj, ktorý v organizme nasleduje. Nikto nepovedal, že to moje meniace sa telo je v poriadku. Že tak to má byť a ešte sa to bude celé meniť.

8.STRES

Vznik PPP vo veľkej miere ovplyvňuje aj stres a náročné situácie, ktoré v živote zažijeme resp. neschopnosť sa s ním vyrovnávať. Čo si pod takýmto stresom môžeme predstaviť?

  • zmeny prostredia (nová škola,sťahovanie, odchod do zahraničia)
  • rodinné zmeny (rozvod rodičov, narodenie dieťaťa, choroba v rodine..)
  • smrť blízkeho, koniec vzťahu
  • trauma
  • strach a nevyrovnanosť s vlastnou sexualitou
  • strach z dospievania a zodpovednosti spojenej s dospelosťou
  • šikana
  • snaha zapadnúť do kolektívu
  • nároky v škole
  • chronické ochorenie, ktoré napr môže ovplyvniť hmotnosť
  • chudnutie

JA: Vzhľadom k mojej úzkostnej povahe nie je u mňa problém padnúť do stresu. V podstate odkedy som chodila do jasličiek, zažívala som stres, pretože či už nový kolektív alebo aktivita, ktorej sa bojím, boli pre mňa spúšťače. Nikto ma neučil pracovať s touto mojou črtou a s každým rokom bolo viac a viac vecí, ktoré ma stresovali.

Každý z týchto faktorov (a to som určite nevymenovala všetky) zvyšuje riziko človeka, že sa u neho vyvinie porucha príjmu potravy.Najhoršie je, že už len žitie znamená, že sa im nevyhnem a nikdy neviem či som to JA, u koho sa choroba vyvinie. Dôležité je však si zapamätať, že aby porucha vznikla musia tieto rizikové faktory vyvolať energetický deficit a vo väčšine prípadov tomu vieme predísť.

A nezabudnite, nie je dôležité poznať príčinu poruchy príjmu potravy aby došlo k plnému vyliečeniu.  Ako vidíte aj pri mojom prípade nie je možné nájsť jednu situáciu či dôvod, prečo sa to stalo. Bola to súhra. Nerýpem sa v nej a považujem tie roky, kde sme sa tomu na terapii venovali za stratený čas. Kiež by som to vtedy vedela, že dôležitejšie je pre mňa naučiť sa pracovať s tým aká som a využiť moje zdanlivé slabosti či negatívne vlastnosti vo svoj prospech, naučiť sa manažovať stres, oddychovať, prijať svoje zlyhania…