Za jednu najúspešnejších metód liečby PPP u detí a dospievajúcich sa považuje tzv. FAMILY-BASED TREATMENT (FBT) – (voľný preklad – rodinná terapia). To znamená, že terapeutický proces, sa netýka len dieťaťa ale aj rodičov, ktorí sú vyškolení, aby plne porozumeli ochoreniu, a boli schopní sa plne starať o svoje dieťa a smerovať ho k liečbe. Spoločne s ním navštevujú terapeutické sedenia a preberajú na seba zodpovednosť za všetky rozhodnutia ohľadom jedla pre dieťa. Dieťa si nevyberá čo a kedy bude jesť, ale je nútené v tomto smere spolupracovať s rodičom. Hlavne v prvej fáze liečby.
Je to celkom iný prístup, než bol zaužívaný v minulosti. Vtedy boli tendencie viniť rodinu za tieto problémy u dieťaťa. Preto sa aj pacienti začali posielať na liečenia mimo rodinného prostredia. Dnes už vieme, že poruchy príjmu potravy sú zložité komplexné ochorenia, kde sa na vzniku podieľa množstvo faktorov – hlavne genetické, biologické, psychologické a environmentálne. Nie je dôležité vŕtať sa v príčine, prečo a ako to celé začalo, ale riešiť, to čo je teraz a zachrániť dieťa. Práve teraz dieťa nemá motiváciu, bojí sa a jesť nechce. Nechce sa liečiť alebo je už možno vo fáze, že chce ale nerobí pokroky. Vyhladovaný mozog navyše nie je schopný vidieť celú situáciu v celej jej závažnosti. Preto ste tu vy rodičia a súrodenci, ktorí chcete aby sa mu polepšilo a môžete spraviť pre to možno viac, než si myslíte.
V zahraničí sú terapeuti už špecializovaní v FBT, raz za týždeň sa rodina stretáva na sedeniach a majú spoločné jedlo. Terapeut má tak šancu pozorovať správanie dieťaťa a členov rodiny priamo v akcii. Následne má možnosť dieťaťu aj rodičom vysvetliť čo sa deje, a čo môžeme spoločne spraviť, aby sa to zlepšilo. Dieťa je doma pod dohľadom aspoň jedného s rodičov (áno je to liečba pre tých privilegovaných, ktorí si toto môžu dovoliť, dozor je nevyhnutný, aj keby to mali byť starí rodičia či iná rodina).
Rodič pripravuje a servíruje každé jedlo (minimálne teda 6x denne) a spolu s dieťaťom sedí pri stole. Robí dieťaťu spoločnosť a dáva pozor, aby jedlo bolo zjedené. Ak má dieťa tendencie jedlo následne kompenzovať vracaním, či cvičením, ostáva pod dozorom rodiča aj po jedle.
Čas pri stole mnohokrát nebýva príjemný, často musí rodič dieťa nútiť. Dieťa sa prieči, je agresívne, v tej chvíli rodiča nenávidí a má pocit, že je mu ubližované. A rodič kričí tiež. Treba si uvedomiť, že z dieťaťa hovorí choroba a rodič ju nenávidí. Nekričí po dieťati ale po chorobe. V energetickom deficite totiž dieťa/tínedžer nepremýšľa racionálne, hoci si to neuvedomuje. Jeho krik je výsledkom obrovského stresu. Kričí choroba, nie dieťa.
FBT kladie hlavný dôraz na nutričnú rehabilitáciu. Bez nej totiž nikdy nedôjde k psychickému zlepšeniu. Jedlá vyberá rodič a dbá na to aby boli kaloricky bohaté. Áno to spôsobuje ešte väčší odpor dieťaťa ale ak by sme výber jedál nechali na ňom (čo sa bohužiaľ deje veľmi často), liečba bude stagnovať. Pacienti totiž majú tzv „fear foods“, jedlá ktorých sa boja (oni často hovoria, že im nechutia ) a vyhýbajú sa im. Väčšinou je to pečivo, cestoviny, prílohy, tučné mäso, , tuky celkovo (plnotučné mlieko a mliečne výrobky),sladkosti, cukor, omáčky, polievky…je toho veľa. Ako bude nutričná rehabilitácia pokračovať, chvíle pri stole sa stanú pokojnejšie a neskôr bude možné aby dieťa pomaly prebralo na seba zodpovednosť v liečbe. Bude aj pripravené na skutočnú psychologickú prácu.
V druhej fáze si dieťa už môže vyberať niektoré jedlá (postupne všetky) samo a jesť ich bez prítomnosti rodiča. Ten je ale stále v pozore a kontroluje prípadný relaps. V poslednej fáze už možno dieťaťu nechať slobodu v jedle.
FBT nie je príjemný proces, vie byť náročná pre dieťa a aj pre rodičov. Je intenzívna a môžeme očakávať, že potrvá minimálne rok, kým sa dieťa dostane do tretej fázy. Ak PPP netrvala dlho a chorobné neuronálne dráhy nie sú ešte tak hlboké, môže byť tento proces aj rýchlejší
Sama mám skúsenosť s tým ako sa pacienti po nemocničnej fáze veľmi rýchlo vrátia do zlého stavu pred liečbou ak nie ešte aj horšieho. Jednoducho nikto s PPP z nemocnice vyliečený ešte neprišiel. Jednak je často ešte v energetickom deficite a mozog potrebuje viac energie, je potrebné telu vyplatiť energetický dlh. Nové zdravé návyky ešte nemajú dostatočne pevné nervové dráhy a ľahko možno skĺznuť do tých starých. Hlavne keď sa nepracovalo na množstve pravidiel ohľadom jedla a jeho kompenzácie, ktoré má pacient v hlave.
Hlavná zodpovednosť je vždy na rodičovi, či skúša FBT alebo inú terapiu. Rodič je ten, ktorý musí dieťaťu vytvoriť podmienky na liečbu, a keď to nejde inak, musí byť prísny a zatlačiť. Ide o život. Poruchy príjmu potravy sú vážne psychické ochorenia s najvyššou úmrtnosťou.
Ak Vás tento koncept zaujal viac informácii môžete nájsť na :
http://www.maudsleyparents.org/whatismaudsley.html
https://www.eatingdisorders.org.au/wp-content/uploads/2019/04/EDV-Family-Based-Treatment.pdf
Najnovšie komentáre