Migračná teória predstavuje zlomový bod v mojom recovery. Síce som sa roky snažila zbaviť problémov z jedlom a strachu, ale veľa vecí som si nevedela vysvetliť. Ja som racionálny človek a tu som sa akosi nemala čoho chytiť. „Je to len v hlave“ a rôzne psychologické rozoberania mojej minulosti, nepriniesli nejaké extra ovocie. Chýbalo tam totiž uchopenie biologickej podstaty porúch príjmu potravy, ktorá ako sa nám dnes ukazuje, je veľmi dôležitá.

Každý živý organizmus na tejto planéte potrebuje potravu, aby prežil. Preto to príroda zariadila tak, že hlad je nepríjemný a naopak jedlo vyvoláva príjemné pocity. Tým zabezpečila to, že nech sa deje čokoľvek, každý organizmus spraví všetko preto, aby našiel potravu a zachoval si život.

V minulosti samozrejme neboli potraviny na každom kroku, často boli kruté obdobia s nedostatkom jedla a prežili len tí najsilnejší, ktorí dokázali najdlhšie odolávať. Tí sa potom rozmnožovali a odovzdávali gény ďalšej generácii.

Na začiatku 21. Storočia psychologička Shan Guisinger položil základy migračnej teórie alebo hypotézy „Prispôsobení na útek pred hladomorom“ ( z angl. „Adapted to Flee Famine“). Či chceme alebo nie, ľudia sú tiež len zvieratá a platia pre nás rovnaké pravidlá evolúcie a prirodzeného výberu. A je možné že, anorexia je evolučný pozostatok z dôb praveku, kedy boli časté obdobia nedostatku potravy. MOŽNO táto choroba bola v skutočnosti výhodnou odpoveďou organizmu na hladomor.

V praveku ľudia jedli spolu. O jedlo sa delili. Ak jedlo nebolo, hladovali všetci. Ak prehistorický človek stratil viac ako 15% telesnej hmotnosti (čo je aj diagnostické kritérium pre anorexia nervosa) znamenalo to, že nielen on ale aj všetci v kmeni vyčerpali zdroje potravy. Ĺudia sú tiež len zvieratá a naša staršia časť mozgu pri strese (jedným z najväčších stresorov je nedostatok potravy) preberá velenie nad tou racionálnou časťou a dochádza k adaptívnym zmenám v organizme Väčšina ľudí hladomor prežívala HIBERNÁCIOU – obmedzili pohyb, šetrili svojou energiou čo najviac sa dalo a dúfali, že čoskoro príde lepšie obdobie, ktoré prinesie potravu. U iných sa vyvinula špecifická odpoveď na hladovanie – MIGRÁCIA. Začali putovať a hľadať zdroje potravy a cestou, aj keď by niekde bol drobný zdroj jedla, sa nezastavovali, mozog vypol chtíč za potravou. Vedel, že kvôli drobným veciam sa nesmú zdržovať, musia ísť za väčším cieľom. Okrem toho sa zmenilo aj vnímanie ich tela. Mali za sebou už obdobie hladovania a putovania, veľkú stratu hmotnosti, boli samá kosť.

Ak by sa videli reálne, že sú ako ostatní v kmeni na pokraji smrti, bola by to obrovská demotivácia, stres a strach. Niečo, čo by ich mohlo zablokovať ne ceste za prežitím. PRETO bolo potrebné, aby to mozog zariadil tak, že tieto telesné zmeny nevideli. Videli sa takí, akí boli predtým. Vo viacerých mozgových štruktúrach (najmä insula – ostrovček), došlo u nich vplyvom straty hmotnosti k zmenám, pre ktoré sa nevideli reálne. Cítili sa oproti ostatným v kmeni silní a mocní. Vedeli, že zvládnu dlhú cestu bez jedla, nájdu potravu a prežijú. Niečo v ich tele ich núti hýbať sa – putovať. Aj ľudia s anorexiou vedia denne behať dlhé kilometre len s minimálnym energetickým príjmom. Nie, ich organizmus nečerpá energiu zo slnka, avšak v dôsledku migračnej adaptácie sa cítia silní, nevnímajú únavu a vyčerpanie (hello kortizol). Skutočne si neuvedomujú to, že vlastne ich telo už pomaly rozkladá vnútorné tkanivá, kvôli energii. Pracujú na plno. Majú v sebe to nevysvetliteľné, nevypnuteľné nutkanie, že sa treba hýbať. Oddych je zlý, nepríjemný, prináša výčitky. Je to zrozumiteľné, tento evolučný mechanizmus sa totiž vyvinul aby Vás dohnal k hľadaniu potravy. Nie je čas strácať čas oddychom.

Podobná migračná odpoveď je vidieť u zvierat, ktoré na jeseň od nás migrujú do teplých krajín. Takmer po ceste nejedia a neoddychujú. Alebo u niektorých vtákov, ktoré pri sedení na vajíčkach dlhé dni nepríjmajú potravu, kým sa mláďatá nenarodia. A máme aj nejaké tie výskumy. Také typické laboratórne potkany nabehajú na tom ich koliesku v klietka cca 1km/deň. Ale ak im znížime príjem potravy a stratia určité percento svojej hmotnosti, sú schopné nabehať až 20 km denne! A sú schopné túto neuveriteľné aktivitu vyvíjať až …no do konca.

Čím nižšia je ich hmotnosť, tým vyššia je aktivita na kolese. Navyše samice podliehajú takémuto správaniu vo vyššej miere ako samce (hm..korelácia s anorexiou?).

Za normálnych okolností potkany niečo hryzkajú 10 – 12x denne. Pri pokuse, kde im obmedzili príjem potravy na 1 hodinu denne, pričom mali stále k dispozícii to koliesko na behanie, začali namiesto kŕmenia behať. Úplne to jedlo ignorovali, pretože s vyskytovalo len chvíľku a hypotalamus dostal pocit ohrozenia a „hľadali“ lepšie podmienky. Ak by vedci experiment neukončili, skončilo by to smrťou pokusných zvierat.

Toto všetko sú znamenia, že pacienti s anorexiou naozaj nie sú rozmaznaní sebestrední ľudia, ktorí nevedia čo so sebou a zaujíma ich len výzor. Je možné, že ich správanie s prehlbujúcim sa energetickým deficitom už vôbec nie je dobrovoľné, neužívajú si to, nerobia to naschvál. Nevedia prečo to robia, vedia len, že MUSIA.

Obdobia hladu trvali niekoľko týždňov, keď sa pravekí ľudia konečne dostali k potrave, jedli všetci. Nadžgávali sa čo to šlo. Pribrali a takáto „Flee to Famine“ adaptácia organizmu sa vypla. Zase bolo všetko v poriadku.

PPP nie sú novodobé choroby, tiahnu sa s ľudstvom celé stáročia. Ale manifestovali sa inak. Počas stredoveku sme sa stretávali s tzv „svätou anorexiou“, veľa žien hladovalo z náboženských dôvodov, vzdali sa telesnej slasti aby boli tak bližšie k Bohu. Neskôr rímskokatolícka cirkev vyhlásila viac ako 85 ľudí za svätých, pre ich zázračnú schopnosť žiť len s minimálnym množstvom jedla…Ich denníky a rôzne záznamy však ukazujú, že trpeli rovnakými symptómami ako dnešní pacienti s anorexiou, nechceli jesť, popierali hlad, boli nadmerne aktívni. Pred rokom 1960 registrujeme množstvo, množstvo prípadov s anorexiou ALE pacienti sa nebáli tučnoty, skôr poctu preplnenosti a nepríjemných prejavov v žalúdku. A odmietali jedlo. Až moderná doba priniesla kult tela, postavu, ktorá je pre väčšinu žien nedosiahnuteľná. Ale skúšame to, chceme tak vyzerať a rozhodneme sa schudnúť..

Ak sa dnes človeks genetickou predispozíciou na PPP sa rozhodne napr. vplyvom médií či rodičov, že chce schudnúť alebo ochorie alebo sa mu rozvedú rodičia, či zomrie partner a on upadne do smútku a nemá chuť jesť. Proste akokoľvek či cielene alebo nechcene sa dostane do dlhšieho energetického deficitu. Počas neho, mu aj ľudia ponúkali jedlo, lebo videli, že sa mu mení telo ale on či už nechcel porušiť pravidlá diéty alebo proste mal stiahnutý žalúdok zo stresu vždy odmietol. Začal sa vyhýbať „nezdravým“ jedlám. Začal sa viac hýbať, napr. aby si vymodeloval postavu alebo proste získal endorfíny. Začal vynechávať jedlá, pretože prišla prvá zmena postavy a fajn pocit. Proste čoraz menej sa stretával s jedlom. A tak učil mozog, že jedlo je nejakým spôsob nesprávne. Každé vyhnutie sa jedlu = posilnenie tohto nervového spojenia. V našom mozgu existuje štruktúra, ktorá kontroluje prípadné hrozby v okolí. Nazýva sa AMYGDALA. Je to opäť súčasť cicavčieho mozgu, ktorá nás mala chrániť. Ak vycítila, že pozor, pozor tam niekde je mamut, zmobilizovala celé telo do akcie. Bež alebo bojuj. Táto istá štruktúra sa postupne pri vznikajúcej PPP začne aktivovať pri jedle. A vzbudí celú kaskádu stresových reakcií. Naším správaním krok po kroku mozog naučili, že jedla sa treba báť, že je to hrozba.

Zrazu hmotnosť klensne natoľko ( POZOR nemusí sa jednať o podváhu podľa BMI), že hypotalamus zaznamená alarmujúcu zmenu v hladine hormónov. Niečo sa deje, môj človek nemá dostatok potravy. Hypotalamus nereaguje na racionálnu mozgovú kôru, ktorá vie, že človek len drží diétu, on reaguje len na zmeny vo vnútornom prostredí tela. A tam je deficit. Alarm neprestáva zvoniť a hľa, spustí sa migračná reakcia a procesy, ktoré sme si vysvetľovali v posledných 3 príspevkoch. Plus sme si postupne pestujeme a zakoreňujeme nervové dráhy strachu z jedla.

Čiže áno, je teraz okolo nás veľa jedla, ale náš mozog ho vníma ako nebezpečenstvo plus vyhodnocuje, že sme v hladomore. Zapeklitá situácia, ktorej prekonanie si vyžaduje veľké úsilie.

1. EXPOZÍCIA – pravidelné sa vystavovanie tomu nebezpečenstvu – jedlu, vo všetkých formách (žiadny vegan, lowcarb bullsh.t) aby sme postupne ukľudnili amygdalu a stresovú reakciu tela.

2.VYTVORIŤ NOVÉ NERVOVÉ DRÁHY (neuronal rewiring)- naučiť sa nové správanie, ktorého nervové dráhy budú silnejšie ako tie chorobné. Preto je dôležité nefixovať sa stále na rovnaké (bezpečné jedlá), jesť keď je to nepríjemné, keď ostatní nejedia alebo nás komentujú, jesť v reštike, jesť aj neplánované veci..

Počas recovery nás stretne množstvo nástrah, náš apetít sa neskutočne zdvihne a vy budete mať pocit, že sa neviete ničím nasýtiť, že potrebujete jesť non-stop. Bude Vás to opäť ťahať do reštrikcií aby ste získali kontrolu nad jedlom, ktorú ste ale v skutočnosti nikdy nemali. Budete sa báť, že budete len priberať a priberať a nikdy sa Vám neobnovia normálne signály hladu a sýtosti. Pravda je taká, že nie sme všetci tak výnimoční, že by sa neobnovili. Časom sa to stane a bude to rýchlejšie ak nebudete stále pendlovať medzi reštrikciou a snahou o recovery. Musíte jesť dostatočne a pravidelne každé 3-4 hodinky (väčší rozostup už nie je dobrý, znova dostáva telo do stresu) bez vymýšľania a vynechávania jedál. Každé vynechanie jedla je veľký krok späť.

Migrácia a také vyhýbanie sa jedlu v minulosti mali význam, aktivované boli maximálne niekoľko týždňov, buď kým človek neumrel alebo nenašiel nový zdroj obživy. Ak sa potrava našla, jedli všetci z kmeňa do sýta. Kým sa nenaplnili ich potreby tela, nepribrali.

Dnes máme ale situáciu inú, nežijeme ako spoločenstvo ale ako jednotlivci. Ak sa mne spustila migračná odpoveď neznamená to že aj ostatní hladujú. Čiže ak začnem jesť, oni ma nebudú svojím jedením podporovať, naopak budem robiť v tejto spoločnosti niečo nenormálne a zatracované – jesť veľa.

Zdroje:

  • Guisinger S. Adapted to flee famine: adding an evolutionary perspective on anorexia nervosa. Psychological Review,110,745-761
  • Guisinger S.Competing paradigms for anorexia nervosa. American Psychologist,63,199-204
  • Diamond j.Blitzkrieg against the moas.Science, 287, 2170-2171
  • Bell R. Holy anorexia. Chicago: University of Chicago Press
  • Pirke K.M., Brooks A., Wilckens T., Marquard R. and Schweiger U.. Starvation . induced hyperactivity in the rat: The ole of endocrine and neurotransmitter changes. Neuroscience and Biobehavioral Review,17,287-294
  • Epling W.F.,Pierce W.D. Activity –based anorexia in rats as a function of opportunity to run on activity Wheel. Nutrition and Behaviour,2,37-39
  • Keys A. Brozek J, Henschel A, Mickkelsen O. and Taylor H.L.The biology of human starvation. Minneapolis:University of Minnesota Press.

 

 

Pozastavené konzultácie

Z dôvodu materskej dovolenky sú konzultácie
pozastavené.
Šťastné novinky so sebou prinášajú aj menej času no budem rada ak nestratíme kontakt.
Ešte vždy mi môžeš poslať email :)