Dnes by som Vám chcela porozprávať o tom, čo hlad môže spraviť s človekom. Nebude to môj zážitok, ale celý experiment, ktorý sa odohral ku koncu II svetovej vojny medzi Novembrom 1944 a Decembrom 1945. Minnesota Semi-Starvation study.
Svet sa začínal pomaly vracať do starých koľají, avšak po vojne ostalo milión vyhladovaných ľudí a bolo potrebné zistiť, aké fyzické a psychické zmeny hlad spôsobil, a aká je najefektívnejšia a najbezpečnejšia cesta k ich nutričnej rehabilitácii. Za celým experimentom stál vedec Ancel Keys a zúčastnilo sa ho 36 psychicky aj fyzicky úplne zdravých dobrovoľníkov (mužov).
Štúdia pozostávala zo štyroch častí. V prvá časť trvala 12 týždňov, počas ktorej účastníci jedli kaloricky bohatú, bežnú stravu (cez 3000 kalórii, bežne ako boli zvyknutí), po nej nasledovala 6 mesiacov dlhá fáza, kedy dostávali príjem len polovičnej kalorickej hodnoty (1560 kalórií za deň, čo je stále viac ako dnes nájdeme v niektorých moderných diétach!!!) , v tretej fáze mužov rozdelili do 4 skupín, v každej skupine sa testovala iní prístup nutričnej rehabilitácie, čiže postupné pridávanie kalórii bolo kontrolované. V poslednej fáze mali už účastníci už neobmedzení prístup k jedlu ale boli stále pod lekárskym dohľadom.
Závery štúdie boli publikované v roky 1950 pod názvom „The Biology of Human Starvation (University of Minnesota Press“) a je to jediný experiment, ktorý perfektne ukazuje, aký dosah má hlad na naše telá. Dnes by už etická komisia podobný experiment nikdy nedovolila. Pretože zanechal na zdraví účastníkov dlhodobé následky.
Vďaka týmto a psychicky veľmi odolným a obetavým mužom máme dnes k dispozícii veľmi zaujímavé dáta.
Počas pol roka len s polovičným kalorickým príjmom účastníci vykazovali známky depresie, boli hysterický a mali hypochondrické sklony, neustále sa sledovali. Mali pocit akoby sa z nich stávali iné osoby. Zlé. Večne podráždené, odporné k ostatným účastníkom. Začali im vadiť aj tie najmenšie hlúpostičky, ktoré ostatní robili (idisynkrázia). Neschopnosť sústrediť sa a rozhodovať sa a nespavosť, boli takisto časté. Neboli schopní čakať v rade na jedlo, cítili obrovskú netrpezlivosť a začali sa postupne strániť kontaktu.
Preferovali čas osamote a prirodzený záujem o sexualitu sa stratil. U niektorých sa vyvinuli samopoškodzovacie sklony.
Postupom času im začala byť zima. Neustále. Čokoľvek si obliekli, akokoľvek teplo vonku bolo, nevedeli sa zahriať. Evidentné boli zmeny aj ich bazálneho metabolizmu, ktorý sa stratou hmotnosti spomalil. Okrem zníženia teploty jadra tela sa spomalilo dýchanie a srdcový tep či opuchli končatiny.
To čo však bolo najzreteľnejšie, bol ich neustávajúci záujem o jedlo. Vznikol počas hladovacej fázy a pokračoval aj počas nutričnej rehabilitácie. Neustále myšlienky na jedlo (hm.. čo mi to len pripomína???), jedlo sa stalo absolútnym stredobodom života, rozhovory o jedle, čakanie kedy príde čas jedla, rôzne rituály pri jedle, zmiešavanie a rozbabrávanie jedla, účastníci zvykli jedávať to malé množstvo neuveriteľne dlho, aby si čo najviac vychutnali prítomnosť potravy. Niektorí si začali prezerať či dokonca zbierať knihy s receptami, po skončení štúdie sa pár účastníkov stalo kuchármi (hm..foodblogeri s prekonanou PPP? Koľko ich máme?)
Ako môžeme vidieť, veľa z týchto symptómom vznikajúcich pri podvýžive sú typické aj pre pacientov s PPP. Každý má aspoň niečo z toho. Pretože podvýživa je pre naše telo jeden z najväčších stresorov a celý organizmus je naprogramovaný tak, aby sa každou bunkou svojho tela snažil sústrediť na jedlo. Celé telo chradne. Pomaly postupne aj myseľ. Pri procese nutričnej rehabilitácie je postup rovnaký. Najprv sa dá do poriadku telo a myseľ sa uzdraví až oveľa, oveľa neskôr.
V tretej fáze, do ktorej účastníci odrátavali každú minútu, ich rozdelili do 4 skupín, pričom u každej bol použitý iný prístup nutričnej rehabilitácie, čiže bolo im pridané iné množstvo kalórii a sledovalo sa ako sa mení ich fyzický a psychický stav. Muž, ktorý bol pridelený do skupiny s najnižším kalorickým prírastkom (okolo 400 kcal) si vtedy odsekol tri prsty sekerou. Nezvládol to, že ten príjem bol zvýšený o tak máličko. Pretože, to jeho telo vlastne ani nepocítilo. Celkovo u všetkých skupín bol počas tejto navyšovacej fázy príjem medzi 2000-3200 kcal denne. Jednotlivé skupiny sa líšili aj užívanými suplementami, či už vitamínmi, minerálmi alebo proteínom navyše. Zaujímavé bolo, že toto zvýšenie príjmu (u poslednej skupiny až na pôvodný zdravý príjem potravy )ich neuspokojovalo. Ani fyzicky ani psychicky. Účastníci nepriberali, dokonca prvé týždne sa ich hmotnosť znižovala, pretože telo sa prudko odvodňovalo. Počas hladovania, totiž telo neprijíma ani dostatok minerálov a dochádza k zadržiavaniu vody v tele a vzniku opuchov (edémov). Po 6 týždňoch museli všetkým účastníkom znova navýšiť príjem potravy, tým sa skupina s najvyšším príjmom dostala tesne pod 4000 kcal. Aj vtedy však priberanie bolo veľmi pomalé.
V poslednej doplnkovej fáze už príjem potravy obmedzený nebol. Sledovali sa len zmeny telesných parametrov a psychické zmeny. Prišlo to, čo my poznáme ako binge. Účastníci sa nevedeli pri jedle kontrolovať a po najedení sa boli stále hladní. Stále potrebovali jedlo a prejedali sa. Dokázali denne zjesť až 10 000 kcal. Všetci napokon po ukončení štúdie presiahli svoju pôvodnú hmotnosť asi o 10 percent. A všetci sa prirodzene bez úsilia do dvoch rokov vrátili na svoju hmotnosť pred experimentom. A postupne sa obnovil aj ich psychický stav. Tá energia navyše, ktorú ich telo najprv držalo vo forme tých 10 hmotnostných percent sa využila na opravenie vnútorných poškodení organizmu spôsobených hladom. Jednoducho telo pri udržiavaní svojej zdravej hmotnosti nepotrebuje žiadnu kontrolu. Vie, čo má robiť aby bolo zdravé.
Bohužiaľ závery štúdie boli spracované až niekoľko rokov po skončení vojny, preto neboli aplikované pre tých, ktorí to najviac potrebovali. Dodnes sa však môžeme z tohto jedinečného experimentu učiť pri rôznych ochoreniach, napríklad aj pri poruchách príjmu potravy. Záver bol jasný: špeciálne vitamínové a proteínový doplnky sú v nutričnej rehabilitácii v podstate zbytočné. To, na čo záleží je vysoký kalorický príjem normálneho jedla. Jednoducho jedlo, veľa jedla je v uzdravovaní organizmu po fyzickej aj psychickej stránke najdôležitejšie. A zjavne pri uzdravovaní organizmu po hladovaní tzv. normálny príjem potravy dostatočný nie je a telo potrebuje oveľa viac, aby sa mohlo uzdraviť. Binge nie je skok do ďalšej PPP ale normálny prejav po dlhodobom hladovaní a jeho kompenzácia je nežiaduca. Telo tie kalórie navyše potrebuje.
–
- Keys A. ,Brozek J., Henschel A. The Biology of Human Starvation. University of Minnesota Press; Minne ed. edition (January 1, 1950) ,ISBN-13 : 978-0816672349
- Todd Tucker. The Great Starvation Experiment. University of Minnesota Press,ISBN-13 : 978-0816651610
Najnovšie komentáre