Rozhodla som sa porozprávať Vám môj príbeh s poruchou príjmu potravy. Žila som s ňou viac ako 10 rokov, preto ak nerád čítaš dlhé texty, rovno to zavri. Lebo to bude na dlho a to zachytávam naozaj asi 1% z toho, čo sa udialo. Pri jeho čítaní si skúste spomenúť na rizikové faktory, ktoré sme si predstavili v tomto článku a skúste ich hľadať. Je ich tam mnoho a myslím, že keď sa potom zamyslíte nad svojím príbehom, nájdete ich tiež.
Tak poďme na to:
Moje rodinné zázemie nebolo jednoduché ale rozhodla som sa vynechať veľa vecí, viem, že pár ľuďom by sa to ťažko čítalo.
Bola som hanblivé tiché dievča. Mamina vždy hovorila, že sa na mňa vždy mohla 100% spoľahnúť. Keď ma na ihrisku posadila do pieskoviska, vedela som hodiny sedieť na jednom mieste a hrať sa s formičkami. Nikdy nebol so mnou žiadny problém. Takisto aj v škole. Nikto ma nemusel nútiť do učenia. Jednoducho po škole som si hneď ako prvú vec robila vždy úlohy. Nedokázala som sa hrať, kým neboli hotové. Proste by som si tú hru nevedela tak užiť. V učení ma skôr poháňal strach než túžba po vedomostiach. Strach zo zlyhania, sklamania rodičov, strápnenia sa pred spolužiakmi. Trápna som bola aj tak. Väčšina spolužiakov by Vám povedala, že som bola bifľoška. Ale keď som napísala písomku na jednotku alebo spravila skúšku, netešila som sa. Bola to viac menej samozrejmosť, bežná vec. Strach z neúspechu bol 1000-násobne väčší ako radosť z úspechu, ten som prešla len mávnutím ruky.
Vždy som bola veľmi bojazlivá, prechod z jaslí do škôlky, odtiaľ do školy a potom zase na 8 ročné gymnázium sprevádzal stres. Nových ľudí (hlavne opačného pohlavia) som sa bála a ťažko som sa zoznamovala. Maximálne tak s jedným, dvoma ľuďmi. Cítila som sa vždy ako taký mimoň. Je divný, škaredý, nemoderne oblečený. Zakríknuté dievča. A pritom nebol dôvod na také pocity.
Z domu som nebola naučená rozprávať o tom, ako sa cítim, keď ma niečo trápilo, pasovala som sa s tým sama, bála som sa ísť za našimi. Asi preto, že som sa zvyčajne nestretla s validáciou toho problému. Skôr také „Ááále choď kdesi!“ Jasné, ten problém bol asi z pohľadu dospeláka banálny ale moju detskú dušičku zožieral. Alebo ma napomenuli, že musím byť silnejšia inak ma tento svet prevalcuje. Už som síce túto historku rozprávala ale hodí sa pre ukážku mojej osobnosti aj sem. Bol záver letných prázdnin medzi 1 a 2 triedou základnej školy. Sedela som u babky v kuchyni a vravela som otcovi, že sa veľmi bojím. „Ja sa nikdy nenaučím násobilku. Nikdy to nezvládnem!“ Neprišlo však uistenie ale skôr vynadanie za to, že čo fňukám, že musím zabojovať a všetci to zvládli, zvládnem aj ja…
Ja som nebola tá silná, ako si oni predstavovali. Bála som sa. Bála som sa pred každou hodinou dejepisu, kde sme mali učiteľa, ktorý nás deptal. Nebol to len taký ten normálny strach, aby ma nevyvolal, ale naozaj už večer predtým som na to myslela a nevedela som zaspať. Bála som sa písomiek, ľudí, bála som sa ísť poobede na krúžok, na ktorý som sa zapísala ale nešlo mi to. Bála som sa telesnej výchovy, pretože som bola športové poleno. Bála som sa lopty, vybíjanej aj gymnastických zostáv. Vecí, ktoré mi nespôsobovali úzkosť bolo pár – domáce bezpečné prostredie,známi ľudia a knižky. Rada som čítala. A veľa. Každý deň.
Viem, že moji rodičia sami vyrastali len ako pracovná sila na poli, nedostali nikdy nejaké extra prejavy lásky a porozumenia, preto sa vôbec nečudujem, že to nemohli dať ani nám. Necítim ani štipku krivdy. Ale fakt je ten, že ja som potrebovala viac. Viac uisťovania, viac posmeľovania, viac objatí, viac slov “ Ľúbim ťa.“ Potrebovala som, aby zo mňa ťahali moje pocity, aby som sa naučila hovoriť o tom čo ma trápi. Aby som počula, že je v poriadku plakať a mať aj negatívne emócie. Že je to normálna a potrebná súčasť života. Že je v poriadku byť priemerný a zlyhávať. Že môžem mať iný názor ako ostatní a autority nemusia mať vždy pravdu. že nemusím vždy skloniť hlavu a šúchať nohami. Lebo tak to je priatelia, je dôležité stáť za sebou,
Naši boli ešte taká stará socialistická škola, mali aj veľmi pre mňa zvláštne názory, napríklad som nemohla mať dlhé vlasy. Blonďaté dievčatko, ktoré muselo mať ostrihané vlasy na hríbika. Lebo s dlhými vlasmi je veľa starostí (?). Priznám sa, hanbila som sa za seba každý deň. Nerozumela som, prečo ostatné dievčatá môžu mať dlhé vlasy, zapletené copíky, rôzne účesy a ja musím chodiť ako chlapec. Často si ma aj na ulici s chlapcom mýlili a ja som bola kvôli tomu ešte viac zakríknutá. Doteraz nemám rada pohľad na seba na starých fotografiách, nerada ich ukazujem druhým ľuďom. Neviem, či som im niekedy povedala o tom, ako ma to trápi. Pravdepodobne nie, držala som to v sebe začínala som nenávidieť osobu, ktorú vidím v zrkadle.
Tí, ktorí to neviete, mám aj brata. Vo veľa veciach podobného ako ja, vo veľa rozdielneho. Ja tomu hovorím, že je taký životaschopnejší. Alebo to lepšie predstiera 🙂 V každom prípade asi tiež hral dôležitú rolu v tom, že som si bola sebou neistá. Možno z takej detskej nevedomosti a z toho, že som mu predsa len ukradla veľkú časť pozornosti rodičov a širšej rodiny, bol mnohokrát zdrojom môjho trápenia. Teraz nemyslím tie klasické súrodenecké hádky a bitky. Ale často ponižovanie pred sesternicami a rôzne vyhrážky. Napr moje niekoľkomesačné trápenie je z dnešného pohľadu vlastne smiešne. Neviem či som už chodila do školy alebo som bola ešte škôlkarka, proste malé dievčatko. Bol piatok večer, rodičia nám vtedy dovolili ponocovať. Pozerali sme nejaký akčný film a zaznela tam nadávka „Ty sukin syn!“ Ja som jej vtedy nerozumela, a tak nejako som ju vyšplechla na brata, keď mi o niekoľko dní na to, robil zle. Brat vedel, že je to hlúposť ale tiež vedel, že ja neviem. Vyhrážal sa mi, že povie mamine, že som jej nadávala ak mu nedám VHS kazety s filmami, ak nebude môcť on hrať na PC vždy keď chce..proste použil to na čokoľvek. A keď som sa stavala na odpor, išiel to akože povedať našim. Moje detské telíčko premkla hrôza. Že sklamem rodinu. Spravil to aj na Štedrý deň, celé hodiny ma držal v tom, že to mame prezradí rovno pri otváraní darčekov…Toto sa ťahalo neuveriteľne dlho a napriek tomu, aká je to hlúposť, ja na tie pocity strachu nezabudnem nikdy.
Môjho brata mám najradšej na svete, je to dobrý človek. Tiež bol dieťa, tiež nevedel, že to malé citlivé dievčatko sa s takým tlakom nevedelo vyrovnať a obviňovalo sa.
Rodičia medzi mnou a bratom nerobili rozdieli. Ľúbili nás rovnako, možno ja ako tá mladšia som mala aj viac pozornosti. Jedinú vec, ktorú som vnímala rozdielne, bolo jedlo. Brat mohol koľkokoľvek, kedykoľvek, mne mamina vždy pripomenula, že si budem musieť dávať pozor, lebo som dievča a tie zvyknú priberať. Nemyslela to zle, sama mala v puberte a mladej dospelosti pár kíl „naviac“ a zrejme ma chcela uchrániť od nejakých poznámok či problémov s postavou.. Jedna príhoda, ktorá mi utkvela dodnes. Bolo 9 hodín večer a on dostal chuť na rožok s taveným syrom. Mamina mu ho šla do kuchyne urobiť. Ja samozrejme ako opakovací papagáj, ktorý chcel všetko, čo on, som si vypýtala tiež. Mamina mi z chladničky podala len trojuholník taveného syra. „Kitačka už je neskoro, z pečiva sa priberá. Tomáško je chlapec, on môže jesť viac.“
Takúto správu som dostávala. Ženy MUSIA jesť MENEJ ako muži. Jedlo = priberanie. Musíš si dávať pozor. Nenápadne sa to neskôr stalo mojím vzorcom myslenia. Tieto správy viedli k tomu, že som si začala v zrkadle po jedle obzerať svoje brucho, či mi náhodou nenarástlo. Chytala som si ho s nechuťou a s každým dotykom vytvárala k nemu nenávisť.
Nemôžme sa teda čudovať, že ako osemročná, som sa pýtala svojej kamarátky, či sa so mnou bude kamarátiť aj keď budem tučná. Ona bolo také to chudučké dievčatko, samá ruka samá noha. Už vtedy som si pri nej pripadala veľká, hoci som tiež bola štíhla.
Je toto starosť, ktorú by mali mať také malé dievčatá?
V našej rodine z otcovej strany máme vážne psychické ochorenia.Nebudem zachádzať do detailov ale rozhodne predispozíciu k úzkostiam mám a my už vieme, že PPP patria do spektra úzkostných porúch.
Toto všetko ja vnímam ako rizikové faktory, ktoré viedli k rozvoju poruchy príjmu potravy v mojom prípade. Ako vidíte nie je to jedna vec či udalosť a trvalo roky, kým sa prejavili. Všetko to prepuklo v puberte, keď sa začalo s diétami. Vtedy som padla do anorexie ale určite nemôžme tvrdiť, že diéty sú jej dôvodom. Jendým áno ale chápete, 3/4 dievčat diétovala…nič sa im nestalo. Pretože tam nefigurovali ostatné faktory.
Mala som 13 rokov, keď moje spolužiačky začali v šatni pred telocvikom hovoriť o celulitíde a striách. Ja som v tom čase nesledovala ženské časopisy ani som si nestláčala stehná, čiže som vôbec netušila o čom hovoria. Ale učila som sa rýchlo a už v ten večer som si obzerala stehná, či tam nenájdem priehlbinky. Ale neboli tam. Zato keď som si odmerala pás a číslo ukázalo viac ako 70cm zamrzla som. Saša mala cez pás 61, ja 74.“ Ako je to možné? Asi som naozaj tučná!“ Netušila som, že každý z nás ma inak stavanú postavu, že ja som typ s úzkymi bokmi, ale mám široký chrbát aj pás. Že s mojím telom bolo všetko v poriadku. Pre mňa to bolo potvrdením, že s tým musím niečo urobiť. Ale ešte ten signál nebol asi dostatočný, lebo som reálne nič nezmenila, len to tam niekde v hlave poletovalo.
Zlom nastal o rok neskôr. Pribrala som (opäť nevedela som, že je to v tomto období veľmi dobré a zdravé. Že moje vyvíjajúce sa telo a menštruačný cyklus potrebujú zásobu energie navyše). Sem tam sa objavili komentáre od okolia. Že sa mi trasie brucho, že na to koľko jem ešte dobre vyzerám. Vždy som mala chuť do jedla. Nebola som vyberavá, vedela som zjesť hocičo a veľa. Ale plne som svoje telo počúvala. Keď som bola sýta, ďalej som jesť nepotrebovala. Oproti spolužiačkam som ale jedla viac. Teda aspoň sa mi to tak zdalo. Doma som vždy mala raňajky, na desiatu dva rožky s maslom a syrom a jablko, obed v škole, doma niečo na olovrant a mamina robila vždy teplé večere. Kamošky neraňajkovali alebo mali len nejaký jogurt a nejaké keksy alebo pečivko na desiatu. Začala som si to všímať. Takisto som zaregistrovala, že veľa z nich chodí na rôzne tréningy alebo cvičia doma. Ja som občas cvičila jogu podľa knižky, ktorú mal tatino v poličke. Ale to bolo skôr také skúšanie, mala som z toho radosť. Nič viac.
Rozhodla som sa teda, že začnem menej jesť a pridám do života pohyb. Aby som si to brucho trochu spevnila. Nič drastické, začala som po večeroch robiť pár brušákov a popoludní som namiesto sladkostí jedla jogurt s cornfleksami.
Nemala som pocit, že by sa niečo menilo, ale teraz spätne vidím, že už sa diali veci. Že telo už začalo vstupovať do deficitu. Pretože sa mi bežne stávalo, že som sa na večeru riadne natlačila, až do preplneného žalúdka alebo, že už po večeri som sa tešila na raňajky. To nikdy predtým nebolo, nezvykla som myslieť na jedlo. Väčšinou som sa niečím zaoberala. Snívala nad tým, že si ma možno všimne Jakub z našej triedy, jeden z najobľúbenejších chalanov alebo že sa stanem spisovateľkou. Alebo som sa venovala nejakej téme, mňa keď niečo chytilo, nevedela som sa od toho odtrhnúť. Napríklad jeden čas som bola platonicky zaľubená do Leonarda Di Capria. O mojej láske ma presvedčilo 1 zhliadnutie filmu Titanic. Nasledujúce týždne som presedela na knihami o jeho potopení a na začínajúcom internete som hľadala stránky s ďalšími informáciami. V tej dobe som veľmi nevedela po anglicky, ale to pre mňa nepredstavovalo problém. Slovo za slovom som si prekladala, aby som sa dozvedela viac. (Preto žiadne prekvapenie, že sa tak vŕtam v problematike PPP, toto som ja, keď sa pre niečo nadchnem, venujem tomu všetok čas). Jedlo nikdy nebolo predmetom premýšľania. Jedlo sa jedlo a išlo sa ďalej.
To som netušila, že jedlo ma bude obsesívne sprevádzať ešte najbližšiu dekádu.
So spolužiačkou sme začali chodiť na plaváreň. Pamätám si, že po tom ako som z prvej návštevy prišla domov som vyhladovaná nabehla na chladničku a zjedla dva vanilkové jogurty s dvoma rožkami (nie je šialené, si pamätať takúto spomienku z pred 15tich rokov?). A preblesla myšlienka. Pokazila som celú snahu. To čo som vyplávala, je späť. Sklamanie. A trochu také zhnusenie, že načo som to jedla. Ďalšie razy som si už dávala pozor, aby jedlo po plávaní bolo „rozumné“(???).
Potom sme skúsili aerobic. Ja z duše neznášam tancovanie. Neviem sa chytiť na choreografiu, hanbím sa za svoje pohyby a nebaví ma to. Napriek tomu, som na hodiny chodila poctivejšie než všetky moje kamošky, Nie pre radosť ale pre posilnenie svalstva. Pre spevnenie.
Medzitým som si premyslela, že dva rožky na desiatu je naozaj desiata skôr pre chlapca (vidíte ten vzorec z detstva?), že ja toľko nepotrebujem a „nadbytočný“ rožok som začala dávať spolužiačke, ktorá si vôbec nenosila desiaty alebo som ho vyhadzovala. Neskôr tak skončili oba rožky a mne ostalo len jablko. Čiže ráno o šiestej raňajky a do obeda o 13:30 len 1 jablko. Nič viac.
Odvtedy to so mnou šlo dolu vodou. Prestala som chodiť popoludní so spolužiačkami von, pretože som musela ísť buď na aerobic alebo cvičiť doma a nechcela som prísť o svoj svoj jogurt s cornfleksami. Plus som potrebovala zjesť večeru zjesť do 18:00. Neskôr proste NIE. Stále som bola v strese, aby som stíhala aj cvičenie aj učenie, pretože intervaly s cvičením sa predlžovali. Cez víkendy som cvičila 3x denne, pred raňajkami pozdravy slnku, doobeda na stacionarnom bicykli a podvečer silové cviky. A stále mi to prišlo málo.
Z fázy, keď mi baby skláňali komplimenty ako som si to brucho krásne spevnila, sme prešli do upozornenia, že už by som nemala ďalej chudnúť, že už stačí. Ale ja som vôbec nevnímala, že by som nejako chudla. Jednak som sa v zrkadle stále videla taká istá a môj cieľ ani nebol chudnutie. Len spevniť to brucho. Keďže ale v mojich očiach stále nebolo pevné, začala som podozrievať, že problémom budú mamine večere. Nikto v škole nemal teplé večere, všetci len nejaké pečivko, jogurt alebo niečo iné, ľahké.(Tak to videla moja hlava) Len my normálne plné porcie. Musela som to to nejako obísť..
Nasledujúce mesiace boli plné klamania, vyhovárania sa, zatajovania. Nič z toho nebolo mne prirodzené. Ja som čestná, pravdu si ctím, som poslušná.Bola som zo seba sklamaná. Nechápala som, čo sa to stalo s mojím životom. Už som ani nečítala moje milované knihy, pretože som nedokázala len tak sedieť alebo ležať na posteli. Nevedela som sa sústrediť, nevedela som obsedieť. Ak mi moju plánovanú prechádzku zrušila návšteva alebo zlé počasie chytila ma nervozita, úzkosť, bola som bez nálady, vo svojej hlave s výčitkami.
Prišlo leto, spolužiačky sa chodili kúpať, zažívali prvé lásky a ja som šľapala na stacionárnom bicykli. Každý deň. Jedla som minimum oproti tomu, čo moje telo potrebovalo. Menštruáciu som nemala ani nepamätám, nepomáhali ani vyvolávačky od detskej gynekologičky. Tá na 100% musela tušiť o aký problém ide ale neriešila to a ja som sa pred našimi tvárila, že tiež nechápem prečo nemám menzes. Určite aj oni vedeli, že sa deje niečo zlé, len to možno nevedeli pomenovať. Nechceli si to priznať.
Len pred niekoľkými mesiacmi,keď som bola ešte zdravá, som napísala do školského časopisu poviedku o dievčati s anorexiou. Taký paradox, teraz som bola hlavnou hrdinkou vo svojom anorektickom príbehu. Problematiku som poznala a bola som si plne vedomá, že to takto nemôže ísť ďalej, musím začať viacej jesť, menej cvičiť a musím opäť dostať menštruáciu. Chcem byť normálne sa vyvíjajúca žena ako moje spolužiačky, chcem zažívať také veci ako oni. Začnem od zajtra.
Nechápala som ako sa to stalo, prečo zrovna ja, keď takmer všetky moje kamarátky držali nejaké diéty. Oni boli oveľa viac zamerané na svoj vzhľad. Ja som nikdy neriešila ani módu ani šminky.A predsa.
Začnem od zajtra som si hovorila každý deň. Hoci som si naozaj chcela dať na raňajky dva bohate obložené krajce chleba, nedalo sa. Niečo vnútri mňa to nedokázalo. Alebo ak sa to náhodou podarilo, ostala som bez obeda a len s mini večerou, lebo v mojej hlave sa rozpútalo peklo. Tie dva chleby som zrazu videla ako prejedenie a môj stiahnutý žalúdok, nenavyknutý na to množstvo, to tak aj cítil. Každý deň moje pokusy o pribratie skončili fiaskom a číslo na váhe stále klesalo. Ak si pod anorexiou predstavujete, že človek konzumuje jedno jablko denne, nie je to vôbec tak. Toto je škodlivý stereotyp, ktorý len prispel k tomu, že som necítila, že som na tom „až tak zle“.
V to leto dostal môj tatino infarkt. Bol niekoľko dní v nemocnici, pamätám si, že som ho ani nechcela ísť navštíviť, lebo návštevné hodiny boli v čase mojej prechádzky. Išla som celá vystresovaná, s plným bruchom cestovín, ktoré ma mama donútila na obed zjesť. Nechcela som vidieť vlastného otca. Prišli sme do nemocnice, on ležal na izbe s ďalšími staršími mužmi. Mal čerstvých 50 rokov, celoživotný športovec. Bolo to zvláštne. Keď sa na mňa pozrel videla som v jeho očiach strach. Podľa mňa v tej chvíli sa napriek svojmu stavu, bál viacej o mňa než o seba. „Kristy mala by si viacej jesť, si chudá ako drk.“ Nenávidela som ho, prečo to musí teraz vyťahovať. „Veď jem! Nech ma nechajú tak! Nech mi dajú pokoj! Nechcem sa o tejto téme rozprávať!“
O niekoľko dní ho pustili domov, väčšinu času pospával na gauči, ja som doobedie klasicky trávila na rotopede. Zrazu ma niečo pichlo pri srdci. Naozaj nepríjemne. Potom znova. „Au! Čo to je? Nech to prestane, ešte mám 20 minúť bicyklovať. Musím to dokončiť!“ Ja som to naozaj dobicyklovala napriek tej strašnej bolesti. Cviky na podložke som už nechala tak a bojovala som s výčitkami svedomia, že ten tréning bol neúplný. Celý deň prebehol len tak nejak v mrákotách. Umriem. Určite som dostala aj ja infarkt z toho cvičenia a nejedenia. Som tak hlúpa. Tak neskutočne hlúpa!
Podvečer bolesť stále neprestávala. Už som vedela, že to musím povedať mame. Že niečo je veľmi zle. Musím sa priznať, že mám anorexiu. Že mám problém. Ale ako to povedať, V hlave som si prehrávala rôzne scenáre. Desilo ma ísť do tak osobného rozhovoru. Za posledný rok som sa od našich (vlastne od všetkých) tak veľmi vzdialila.
Ok, poviem to po večerných správach.
Nepovedala som. Nedokázala som ísť za našimi do obývačky a začať.
Ok, poviem to pred spaním.
Nepovedala som. S úzkosťou som si ľahla do postele.
Bolesť len narastala, mala som pocit akoby srdce vynechávalo niektoré údery. Úzkosť sa stupňovala. Počula som, že tatino už odišiel do spálne. Mamina ešte bola v obývačke. Musím ísť teraz!
Nesmelo som si sadla k mamine na gauč. „Mami musím Ti niečo povedať.“Bojím sa ale musím. Vieš prečo som taká chudá?“…
Ten rozhovor kompletne zmenil môj život aj život celej mojej rodiny. Hoci som si myslela, že teraz sa už budem len ťahať z najhoršieho vonku, v skutočnosti ma tie najťažšie chvíle v chorobe (hoci v inej forme) ešte len čakali.
Z bolesti na hrudníku bol nakoniec zápal priedušiek, dostala som antibiotiká na dva týždne a kľudový režim. Mamina mi zatiaľ hľadala vhodného psychológa a zabezpečila odbery krvi u mojej detskej lekárky. Pre mňa bolo ísť na to vyšetrenie veľmi stresujúce. Svoj stav som brala ako svoje veľké zlyhanie a hlúposť. Bála som sa súdenia a poznámok lekárky. Vopred som poprosila maminu aby lekárku upozornila, aby anorexiu nekomentovala. Na odber som mala prísť na lačno. Vzali mi 5 ampuliek krvi, dávali vyšetriť asi naozaj všetko. Ostalo mi zle. Na odpadnutie. V čakárni som musela ležať a aj po ceste domov sme museli na chvíľu posedieť na lavičke. Moje vysilené telo nezvládlo stratu ani takého malého množstva krvi.
Sila sa mi vrátila hneď po raňajkách. Riadne naplnenej žemli a pohári kakaa. Naozaj akoby energia prúdila do každej bunky môjho tela. Bol to veľmi zvláštny zážitok.Uvedomenie si, že moje telo je vysilené.
Odbery prišli úplne v poriadku. Dnes už viem, že to vôbec nie je znakom, že by som na tom bola fyzicky dobre. Zlý krvný obraz sa zriedka vyskytuje u ľudí, ktorí majú „len“ nízky príjem potravy . Je bežnejší u pacientov s bulímiou, kedy prostredníctvom vracania alebo laxatív strácajú veľké množstvo minerálov a vody. Ja som nikdy nevyužívala iné kompenzačné mechanizmy než cvičenie.
Termín k psychologičke som dostala až o tri týždne a dovtedy som nič extra nezmenila. Na tajňáša som cvičila dokonca ešte aj v deň terapeutického sedenia. Zase na stacionárnom bicykli. Poobede na mňa prišla taká únava, že dokým prišla mamina z práce som len ležala na posteli, v polo bezvedomí. Akoby mimo svojho tela. Možno tak nejako vyzerá umieranie. Neviem.
Kitaka išla k psychologičke. Dievča, ktoré nikdy nerozprávalo o svojich pocitoch. Dievča, ktoré sa bálo vysloviť svoje potreby, dievča, ktoré bolo vždy silné a hanbilo sa za plač. Mamina našla vtedy dvoch psychológov, ktorí sa venovali aj poruchám príjmu potravy. Jeden bol muž, druhý žena. Rozhodnutie bolo jasné,pretože ja som sa poriadne nevedela rozprávať ani s chlapcami rovesníkmi,nieto dospelým mužom, s ktorým by som mala rozoberať svoju anorexiu.
Pani, nazvime ju Alenka, bola mladá a veľmi milá. Maminu nechala čakať v čakárni a ja som šla dnu. Najprv veľmi bežný rozhovor ako sa mám, ako sa cítim a potom si už len pamätám, že som plakala. Dosť dlho a silno. A inštrukcie jedlo 5x denne,necvičiť kým nepriberiem aspoň 3 kilá a mama ma bude vážiť a zapisovať si hodnoty. Ja čísla vidieť nebudem. (To popravde ani nebolo pre mňa dôležité, ja som vedela, že vážim veľmi málo, nemala som potrebu chudnúť ale jednoducho som nedokázala jesť viac.)
Osobnostné črty, ktoré ma dohnali do anorexie sú výborným základom pre vyliečenie. Perfekcionizmus, pevná vôľa a počúvanie autorít. Stačilo mi dať inštrukcie a ja som ich 100% nasledovala. Jedla som ako mi povedali, necvičila som, začala som pomalilinky priberať. Išlo to. Nie ľahko, nie príjemne ale išlo to hore. + 3 kilá som dosiahla ešte do konca prázdnin. Bola som rada, že sa za seba budem menej hanbiť, keď prídem do školy. Nebude to taký šok. Zároveň ale zvýšenie hmotnosti u mňa znamenalo aj vydupanie si cvičenie späť. Dohoda bola tri kilá a tie tu sú. Potrebovala som cvičiť. Mňa cvičenie v tej dobe už veľmi bavilo. Ale pravda bola taká, jedenie bez cvičenia mi robilo veľké výčitky a stres. Cítila som sa lepšie ak som mohla cvičiť, bolo to akoby menej bolestivé pre moju anorexiu…
Mamina mala starosť ale keďže mi to sľúbili, tak povolila. Ja sama som cítila, že to nie je správne ale anorexia to tak chcela. Škoda. Dnes viem, že bolo veľmi dôležité adresovať nielen navýšenie stravy ale aj fyzickú pauzu. Nielen kvôli regenerácii organizmu ale aj pre psychickú závislosť. Možno by mi to šetrilo aj veľa zbytočných zranení. A zmeškaných akcií.
Do niekoľkých mesiacov som pribrala na skoro pôvodnú hmotnosť. Mne to stačilo a zrejme aj ostatným ale reálne som bola pre potreby svojho tela v podváhe. Pôvodná hmotnosť v 14tich už proste nebola dostatočná pre moje vyvíjajúce sa,takmer 16 ročné telo. Jedenie začalo byť nepríjemné, pretože moje trávenie protestovalo. Veľmi ma nafukovalo, v podstate stále som chodila s bruchom ako tehotná. Mala som vetry. Bývalo mi ťažko a grgalo sa mi. Posledná vec, ktorá by mi mala pridať na sebavedomí. Klasicky som sa s problémom nikomu neverila a snažila sa to riešiť sama. Nafúknuté brucho som si spojila s prejedaním. Asi jem príliš veľa naraz, preto sa nafúkne. Musím sa krotiť.
Ale nelepšilo sa to, nech som robila čokoľvek. Nepríjemné nafukovanie pokračovalo. Stále som chodila so stiahnutým bruchom a nosila som voľné tričká. Leto som neznášala, lebo tam to bolo vidieť viac. Prečo sa mi stále niečo musí diať? Prečo nemôžem neriešiť jedlo a mať krásne ploché brucho ako moje kamarátky? Veľmi ma to trápilo.
Človek si však naozaj zvykne na všetko a aj pre mňa sa to stalo každodennou realitou, ktorú som už nevnímala. Niekedy bolo brucho menej, niekedy viac nafúknuté. Ja som prijala, že asi to takto budem mať. Proste ako daň za poruchu príjmu potravy mám zničené trávenie a už asi navždy budem v hlave najviac omieľať jedlo. S tým pribratím sa totiž fokus a odrátavanie minút do najbližšieho jedla nezmenilo. Stále to bola hlavná myšlienka dňa a stále bolo to čo jem a nejem veľmi dôležité. Snažila som sa stravovať zdravo, veľa ovocia, zeleniny, celozrnné pečivo a cestoviny, mliečne výrobky, menej mäsa. Inklinovala som k vegetariánskej strave. Dodržiavala som všetky rady pre zdravé trávenie.
Viete koľko komplimentov som dostávala za svoj „zdravý životný štýl? Priznám sa robilo mi dobre mať takúto disciplínu… (ale skutočne to bola disciplína, keď reštrikcia pre mňa vôbec nebola náročná?)
Aj po rokoch som bola ako balón. A niekedy som mávala silné bolesti brucha. Počas dobrovoľníckeho tábora v Nemecku som s nimi skončila v nemocnici. Najprv podozrenie na zápal slepého čreva ale nakoniec sa to nepotvrdilo a pustili ma domov. Akurát som mala v čreve nejakú tekutinu. Nechali mi prepúšťaciu správou, ktorú som mala dať pediatričke, a tam odporučili ďalšie vyšetrenia, ktoré by mi mali urobiť.
To odštartovalo sériu návštev u rôznych lekárov. Gastroenterológ, imunológ, kožný lekár, infekčné. Všetko. Moja zdravotná dokumentácia bola už v 17tich hrubšia ako otcova, ktorý prekonal infarkt.
Nasledujúce roky sa točili okolo trávenia. Zistili mi intolerancie, mala som vynechať mlieko, lepok a sóju. Priznám sa moc mi to nešlo, stravu som viac kontrolovala ale nevedela som sa už jedla po takej dlhej reštrikcii vziať. Nevedela som vyradiť veci, ktoré som mala veľmi rada. A vyčítala som si to. Veľmi. Dnes viem, že diagnostikovať intolerancie po poruche príjmu potravy, nie je veľmi šťastné riešenie, pretože tráviaci trakt oslabený energetickým deficitom ešte nejaký čas, nebude vedieť dobre tráviť. (Pozri článok )
Hmotnosť opäť trochu klesla. Znova som bola pod 50 kg. A stále viac a viac rástlo podozrenie, že so mnou musí byť niečo noazaj zle. Že to nebudú len intolerancie ale možno nejaká choroba čreva. Okrem akné sa pridali ešte aj pravidelné hnačky, začali mi vypadávať vlasy, lámali sa nechty, bola som unavená, depresívna. To som už bola v prvom ročníku vysokej školy. Podarilo sa mi zapadnúť do kolektívu ale opäť som sa pomalinky začala izolovať. Nemohla som s nimi chodiť na akcie, diskotéky. Ja som si doma varila bezpečné potraviny a sedela som na gauči a premýšľala o svojom trávení. Ľutovala sa.
Absolvovala som gastroskopiu, kolonoskopu, CT vyšetrenie čriev. Nenašlo sa nič. Nie je tam žiadna choroba. nasledovalo odporučenie k psychiatrovi a predpis antidepresív. Dlho som s nimi bojovala. Pomohlo až otcove priznanie, že on ich užíva už roky. Že od mladosti mal problémy s trávením a spánkom, stavy pred zrútením a pomohli až lieky. Ja som necítila, že by ma v živote trápilo niečo okrem trávenia. Ak by sa to vyriešilo všetko bude ok. Nemyslela som si, že môj problém by mohol byť psychiatrický.
S letným semestrom sa tie problémy ustálili na znesiteľnej úrovni a ja som opäť fungovala. Rozhodla som sa zmeniť vysokú školu. Pôvodne som študovala verejné zdravotníctvo a rozhodla som sa pre ťažšiu fakultu. Pre farmáciu. Možno aj preto prestali tie hnačky a stav sa zlepšil, lebo celú svoju pozornosť som dala do prípravy na prijímačky. A popri tom som absolvovala predmety aj aktuálneho štúdia.
Prijímačky som spravila a nastúpila som na farmaceutickú fakultu. Či som sa tešila? Popravde bola to len ďalšia vecí, kde som uspela. To by mala byť samozrejmosť nie? Tešenie to rozhodne nebolo ale dúfala som, že počas štúdia nájdem naplnenie.
Začala som teda študovať na novom mieste, nové ľudia, nové výzvy. Anorexiu som považovala za svoju minulosť. Och či som sa len mýlila. Stereotypne podanú anorexiu som rozhodne nemala, bol to skôr stav quasi vyliečenia s ktorým sa stretávame najčastejšie.Robila som všetko ako ostatní ale v tej mojej hlave boli aj pravidlá. Ale boli so mnou už tak dlho, že som si ich neuvedomovala. Napr. pečivo som mohla jesť len maximálne 2x denne. Ak bolo na raňajky, nemohlo byť už na obed. Najskôr na večeru. A nikdy nie viac ako dva kusy chleba. Či bol malinký alebo obrovský, vždy maximálne dva kusy. Veľmi som si strážila čo jem a nejem, síce dôvod bol trávenie ale stále tam bol taký hlások v mojej hlave. Riadil príjem jedla aj cvičenie. Unavená,neunavená, hladná,sýta, bude tak ako povie moja hlava. Ale človek si zvykne na všetko a stane sa to novým normálnym.
Postupom času sa mi opäť extrémne zhoršili tráviace problémy a nebola som schopná sústrediť sa na nič iné. Čoraz viac som sa do seba uzatvárala a upadala som. Nemohla som spávať. Dovtedy som nikdy výraznejšie problémy so spánkom nemala. Také, že by som naozaj celú noc nezažmúrila oka. A teraz to bolo na takmer dennom poriadku.Schudla som. Zase lekári, zase vyšetrenia, zase odporučenie k psychiatrovi. Tak som to vzdala. Mala som 19 rokov, keď som čakala v čakárni u psychiatra s odporučením od mojej psychologičky v ruke. V ordinácii som strávila vyše hodiny aj pol. Diagnóza depresívno úzkostná porucha, aj keď ja si skôr myslím, že sme mohli viac prebrať moju ešte stále prebiehajúcu anorexiu. Mrzí ma, že on to vo mne nevidel. O tej nepadlo slovo, asi hlavne preto, že moja váha bola „v norme“.
A tak som začala užívať antidepresíva. SSRI alebo selektívne inhibítory spätného vychytávania sertonínu. O dva roky neskôr ich budeme preberať na farmakológii a ja budem v tej problematike nadupadná. Fascinoval ma účinok týchto liekov. Veľa ľudí sa bojí, že im antidepresíva zmenia osobnosť. Ja viem, že ich účinok je vlastne biologický, ovplyvňujú skladbu receptorov na neurónoch a hromadenie serotonínu tam, kde ho potrebujeme. A ono to zafungovalo, kvalita môjho života sa zlepšila. Vedela som fungovať. Síce trávenie ostalo stále mizerné ale až tak ma to netrápilo. Už som sa naučila chodiť všade so vtiahnutým bruchom…
Priatelia takto som žila štyri roky. Navonok normálny život. Z mojich známych nikto nevedel, že sa liečim u psychiatra, že beriem antidepresíva. Bolo to okrem „vyliečenej“ anorexie ďalšie tajmstvo, ktoré sa nesmel nikto dozvedieť. Ďalšia vec, pre ktorú som sa cítila menejcenná. Hlúpa. Slabá.
Posledné obdobie bolo výrazne lepšie, pretože som sa prvýkrát ocitla vo vzťahu. Do 21 rokov som poriadny partnerský vzťah nezažila. Anorexia mi ukradla pubertu, všetci okolo mňa mali skúsenosti,ja nie. A to ma tak nejak zabrzdilo. Nevedela som ako to chodí, ako sa vlastne s niekym mám zoznámiť. A ak som niekoho aj stretla, nevedela som ho pustiť k sebe, hoci by som aj chcela. Pokiaľ by ON nespravil prvý krok, vlastne všetky kroky, tak nebola k niečomu šanca. Lenže nikto prvý krok nespravil, keď som sa obalila maskou nezáujmu. Ja som vlastne vysielala na mužov signál – NECHOĎTE KU MNE. Pritom som tak veľmi po tom túžila.
Prežila som krásny rok plný takej nevinnej ešte by som povedala detskej lásky, niečo, čo som v tom období presne potrebovala. Človek, ktorému som sa vedela aspoň z väčšej časti odhaliť. Celkom nie, lebo ten stud, že som nesprávna bol príliš silný. A ani roky terapií nedokázali odstrániť môj strach z odovzdania sa druhému človeku. Ale na ten čas to stačilo. Mala som sa krásne. Prvý krát sa ma niekto dotýkal a bozkával a ja som ho nechala. Pri tých pletkách, ktoré som mala predtým, bol aj toto problém. Bola som strnulá.
Kto vie ako by to s NÍM dopadlo, keby mi jedna z obľúbených vyučujúcich z mikrobiológie nenavrhla Erazmus. Jeden, prípadne dva semestre štúdia v zahraničí. Farmácia z iného pokrokovejšieho pohľadu. Perfektná a jedinečná životná skúsenosť.
Jedinečná v skutku bola. Ale nie tak ako sme si predstavovali. Vždy som robila to, čo by sa malo. Jasličky, škôlka, základná škola, v 4tej triede som chodila celý rok na prípravku na prijímačky na gymnázium, tie som (samozrejme) spravila, vysoká škola, popri tom celé roky dobrovoľnícke letné tábory v zahraničí, kde som sa naučila po anglicky. A teraz Erazmus. Takto to proste má byť. Človek postupuje v živote.
Tak som šla, rodina ma podporovala, aj priateľ. Neviem, či by to robili, keby vedeli aká krehká som vnútri bola. roztrasená, nesmelá. Miestom môjho študijného pobytu bolo malé Fínske mesto Kuopio. Na pobyt išiel so mnou ešte jeden spolužiak. Jeden z najlepších v ročníku – Peťo. Inak veľa ľudí, ako som sa potom dozvedela, považovali za jednu z najlepších aj mňa. Vlastne som bola prekvapená koľko ľudí ma na fakulte registrovalo. Ja som myslela, že nikto ani len nevie ako sa volám. Teda okrem tých pár známych.
Podľa mňa nikto nečakal aká nočná mora príde. Ja som si predstavovala tiež všeličo ale rozhodne toto nie. Moje telo sa totiž rozhodlo, že nechce byť tak ďaleko od svojho známeho prostredia a života, kde bolo dobre. A už od momentu ako sme pristáli v Helsinkách mi niečo preplo v hlave a ja som sa absolútne prestala tešiť. Všetko mi pripadalo zlé, príliš náročné, bola som presvedčená, že to nezvládnem. Na hodinách som veľmi nerozumela, hoci som plynule rozprávali anglicky, predsa len odborné farmaceutické termíny som nepoznala. Ale to by bolo ešte ok, hodiny boli vlastne jediným bezpečím, ktoré tam bolo. Vo všetkom ostatnom okolo som sa strácala. Nevedela som sa zoznámiť s ľuďmi, akoby som sa ich bála. Neholdovala som typu zábavy, ktorí oni preferovali. Ja som alkohol takmer nepila a na párty som nechodila už vôbec. Ak už, tak rozhodne nie s cudzími ľuďmi. Tu som nemala žiadnu motiváciu chodiť s nimi v noci do baru.
Zasekla som sa. Postupne sa mi začal horšiť spánok, najprv nenápadne som sa len viackrát v noci zobudila, postupne som už nevedela ani zaspávať. Narastala moja vnútorná úzkosť z toho, že nestíham aj sa učiť, aj spoločenský život, aj poznávanie Fínska, aj varenie aj cvičenie. Bolo toho strašne moc a nevedela som si to zorganizovať. Začala som mávať silné hnačky a vyhádzalo sa mi akné. Najsilnejšie v živote, naozaj červené hnisavé vyrážky po celej tvári. Nebola som schopná fungovať. Už ani chodiť do školy, mala som pocit, že všetci vidia aká som bezradná. Že to nedávam. Určite si o mne šuškajú….
Ťahala som to 3 mesiaca až bolo jasné, že ak si chcem zachovať aspoň nejaký zdravý rozum, budem sa musieť vrátiť domov. Obrovské zlyhanie, ani na štúdijnom nezažili prípad,že by sa niekto chcel vrátiť z Erazmu. Vôbec nevedeli ako situáciu riešiť, čo sa týka grantu ani pokračovania môjho ročníka. Odišla som na konci novembra, keď po mňa prišiel brat s priateľom. V tej dobe som schudla 7 kíl lebo od úzkosti a tráviacich problémov a nevyspatia som nemala žiadny apetít a ja som si vlastne myslela, že moje príznaky spôsobuje jedlo. Že sa mi zobudili intolerancie. Bol to chaos. Nevedela som, že aj nevedomé zníženie kalorického príjmu je mechanizmus, ktorým sa mozog snaží zmenšiť svoju úzkosť. Že stres je v anorexii obrovským rizikom relapsu. ( k téme odporúčam tento článok )
Skrátka a dobre, z pobytu sa predčasne vrátila úplne psychicky aj fyzicky zlomená Kitaka. Ak som si predtým náhodou nejaké sebavedomia aj vybudovala, bolo preč. Išlo do mínusu. Škola mi ponúkla možnosť pokračovať v semestri, naši ma do toho tiež tlačili a hoci som to jeden deň skúsila, vzdala som to. Ono by sa to možno aj dalo dobehnúť, aj keď systém štúdia vyžaduje 100percentú učasť na labákoch a cvičeniach…ale ja som sa nevedela mojim spolužiakom pozrieť do očí. Som nula. Som nanič. Čo si o mne pomyslia? Okrem toho vyzerám strašne. Vyrážky, vychudnutá, roztrasená, nevyspatá…nenávidela som seba, celý svoj život.
Prerušila som štúdium. V nasledujúcom roku sa udialo množstvo zmien. Rozišla som sa s mojím priateľom, pretože som ho nedokázala pustiť späť k sebe. Jeho pohľady a dotyky mi boli nepríjemné. Ako sa mu môže páčiť niekto taký ako ja? Nešlo to. Stiahla som sa do seba. Opustila všetky dovtedajšie priateľstvá. Moja klasika, zutekať nech nikto nevidí moje zlyhanie. S toľkými ľudmi som sa nerozlúčila, lebo som sa im nedokázala ani pozrieť do očí. Pred Erazmom som dva roky predcvičovala jógu v jednom štúdiu. Moje hodiny boli veľmi obľúbené, ľudia sa o ne doslova bili. Chodili tam radi a ja som im rada vymýšľala variácie ásan. Teraz som dala výpoveď, kľúče od centra som majiteľom len hodila do schránky, bez vysvetlenia, bez rozlúčky. Nevedela som si predstaviť, že by ma videli takúto zlomenú. Podobných vecí som spravila viac, rôznym ľudom, čím som si ich vlastne navždy odrezala, pretože toto správanie nemohli pochopiť.
Po niekoľkých týždňoch, keď som bola buď len doma alebo v čakárni u psychiatri či psychológa som sa začala rozhýbavať. Musím vyriešiť toto svoje trávenie, lebo to ma doviedlo do všetkých problémov. (really?) Vždy nečakane zlyhá, ja potom spanikárim a zrútim sa. Nasledovalo opäť obiehanie lekárov a „diagnóza“ (píšem úvodzovky lebo dnes už viem, že je to skôr syndróm, súbor rôznych príznakov poškodenej regulácie uvoľňovania histamínu) HISTAMÍNOVÁ INTOLERANCIA. Kto sa trochu vyznáte, viete, že pri nej treba vyradiť vysoko histamínové veci, držať eliminačnú diétu a po zlepšení stavu pomaly, opatrne zaraďovať potraviny späť. To ale my perfekcionisti nerobíme. My ideme na 100% . Ja som zo svojho jedálnička vyradila aj všetky potencionálne alergény a ostalo mi možno 20 potravín, ktoré som bola ochotná zjesť. Napriek tomu, že moje príznaky sa nijako nelepšili, som jedálniček tvrdohlavo dodržiavala a ak sa náhodou už stopové množstvo „zakázanej“ potraviny dostalo do môjho taniera, oblial ma neuveriteľný strach. Radšej som nejedla nič akoby som si mala do tela zaniesť potencionálny zdroj histamínu. Toto sa ťahalo rok.
Ja som sa aj sem tam posťažovala, že nedokážem pribrať. Menštruáciu som zase už od Fínska nedostala a nechápala som prečo, veď jem dosť. Nuž ani zďaleka to nebolo dosť, keďže ten jedálniček bol naozaj osekaný a moja hlavu ešte stále zväzovali poloanorektické (nevedomé) pravidlá.
Po pol roku brigádovania som sa vrátila zopakovať si 4 ročník štúdia. Opäť som bola jedna z najlepších. Po chodbách som sa snažila obchádzať mojich bývalých spolužiakov, ktorí boli teraz už piataci. Ešte stále ma oblieval stud.
Začala som chodiť aj na hodiny Iyengarovej jógy, ktorá mi priniesla zase nový rozmer a motiváciu do života. A keby to takto ostalo možno by sami nakoniec tú farmáciu podarilo doštudovať aj s tou zlou kvalitou života.
Lenže ja som už bola z toho trávenia a akné neskutočne frustrovaná, stále som hľadala možnosti, čo by sa dalo ešte spraviť. Čo zmeniť vo svoje výžive, aby moje telo nemalo problém. V tom čase sme po joge chodievali s kamarátkou do jednej bio kaviarne. Tam som okrem krátkeho románika objavila aj na paleo stravovanie a jedného chlapíka, ktorý sa zaoberal problematikou zdravia mikrobiómu. Bol ochotný mi pomôcť, prebrali sme môj prípad a nastavil mi protokol stravovania a suplementov. Ďalší plán, ktorý som dodržiavala. Keďže mi všetky informácie od neho aj z rôznych paleo a keto kníh, ktoré som prečítala, dávali veľký zmysel a všetko do seba zapadalo, pokyny som dodržiavala na sto percent. Priam som cítila ako sa mi lieči moje „priepustné“ črevo. A naozaj mi začalo byť lepšie. Brucho prvýkrát po x rokoch spľaslo, pomaly sa mi čistila pleť. Mala som energiu. Zázrak! Začala som sa usmievať. Všetko išlo akosi ľahšie.
Po pár týždňoch sa síce jemné nafúknutie vrátilo späť ale nič oproti tomu, čo bolo predtým. Ešte tvrdšie som dodržiavala protokol. Dookola som točila len mäso, tuk a niekoľko druhov zeleniny. That´s it. Jaj a ešte tie suplementy. Glutamín, Dčko, želatinu, Zinok, Magnézium, a plno ďalších, ktorých názov si už neviem vybaviť. Protokol pomaly ale isto prestával fungovať. Ale držala som ho stále a ako príčinu neúspechu som videla seba. Ja musím niečo kaziť. Asi si toho mäsa dávam moc, povedal, že len 100 g na obed. Začala som sa ešte viac sledovať a bola som ešte striktnejšia. Asi si viete predstaviť, že takýto jedálniček vedie aj k spoločenskej izolácii. Opäť som trávila čoraz viac času sama. Bolo istejšie zostať doma a navariť si to, čo môžem jesť. A aj tak som bola v poslednom ročníku štúdia. Nebol čas na socializáciu. (?) Absolvovala som povinnú polročnú prax v lekárni, písala diplomovku a pomaly sa začala učiť na štátnice. Len všetko išlo akosi ťažšie, lebo môj mozog dokázal analyzovať len jednu problematiku – jedlo. Čo môžem jesť, čo nemôžem, koľko, kedy, budem z toho mať nejaké príznaky?
Chudák, ten chlapík už asi dávno oľutoval, že so mnou začal spolupracovať. Neustále som ho bombardovala správami, že to nefunguje, že sa mi stav zhoršuje, že zase sa mi vyhadzuje akné a rôzne vyrážky po tele. Vždy sa snažil pomôcť, najprv si asi ani on neuvedomoval, že neúspech nie je protokolom ale stupňom stresu, ktorý som v sebe vytvorila. Že moje telo sa vlastne nikdy poriadne nevyliečilo z nedostatku potravy spôsobeného anorexiou a celý život bolo oslabené nejakou formou reštrikcie.
Opäť som prestala spávať. Opäť som nebola schopná fungovať. Ostávalo pár týždňov do prvých štátnic (na farmácii sú dve štátnicové obdobia – zimné a letné, vždy tri predmety) a ja som bola odstavená. Ani som sa na štátnice neprihlásila. Opäť veľké sklamanie. Opäť jeden obrovský pád. Opäť množstvo úsilia pre nič.
V tom období som chodila raz týždenne na skupinové terapie. Keď som tam po Vianociach prišla taká zronená a vyčerpaná, psychiatrička spolu s ostatnými účastníkmi mi hneď navrhli nemocnicu. Že nechápu ako som vôbec mohla prežiť tie Vianoce. Ja som sa naozaj už desila každého jedla.
Paleo, nepaleo, strach pred reakciami môjho tela bol obrovský. Mala som pocit, že každým sústom si škodím…Nespala som, cez deň som len sedela na gauči a premýšľala o jedle alebo o spackanom štúdiu. O svojich zlyhaniach, o svojej osamelosti, o svojej zbytočnosti. Padli aj prvé myšlienky na samovraždu. Na čo mi je takýto život? Je to prekliatie. Myslela som na lieky od psychiatra, ktoré mám v poličke. Koľko kusov by som musela zjesť, aby sa toto peklo skončilo?
Nikdy som nad nemocnicou nepremýšľala, ani by ma nenapadlo, že môj prípad je na nemocnicu. Ale popravde po vyslovení možnosti hospitalizácie ma zalial kľud. Možnosť odísť preč od všetkého, miesto kde už nebudem musieť ja nič riešiť. Útek a oddych.
Pre rodičov bolo moje rozhodnutie nepochopiteľné. Čo vymýšľam, som v poslednom ročníku náročného štúdia, už to musím dobojovať. Ešte nevedeli, že ja som sa na štátnice neprihlásila. Tak ako v detstve si neuvedomovali, že ja nie som neohrozená, silná žena, ktorá chce čeliť prekážkam. Ktorá prekonáva strachy. Nevideli, že ja som naozaj krehká a momentálne si toho nesiem viac, než dokážem zvládnuť.
19.1. ma rodičia napriek nevôli doviezli na príjmovú ambulanciu psychosomatického oddelenia Psychiatrickej kliniky Philippa Pinela. Tam som svoje rozhodnutie nechať sa hospitalizovať veľmi rýchlo oľutovala. Lekárka v ambulancii nepekne komentovala moju vychudnutú postavu a neustále sa pýtala na anorexiu. „Načo to rieši? Ja už dávno nemám anorexiu. Ja potrebujem vyriešiť svoje problémy s trávením…“
Prijali ma na oddelenie porúch príjmu potravy. To ma neuveriteľne nahnevalo a zľakla som sa. „Ja tam nepatrím!“ plakala som otcovi, keď mi niesol kufor do izby. Všetci sme boli zmätení. Celé to bolo desivé…ale ostala som tam a nemocnica bola začiatkom mojej real recovery cesty.
Ale o tom, zase niekedy nabudúce.
*fotky v článku sú len ilustračné, sú to momenty z môjho života počas toho obdobia, človek s rozvinutou PPP môže a väčšinou žije normálny život, nikto o jeho probléme nevie..
Najnovšie komentáre