Kitaka
  • Spolupráca
  • Blog
  • Kontakt
Vyberte stranu

moj pribeh

od Kristína | 5. 3. 2021 | 0 komentárov

Kategórie

  • Health At Every Size
  • PPP
  • Recovery
  • Zaujímavosti

Najnovšie články

  • Nie je to o jedle…a zároveň je to o jedle (Môj príbeh)
  • Čo je príčinou porúch príjmu potravy?
  • Keď sa jedlo stáva hrozbou
  • Aká je úloha kouča v liečbe PPP?
  • Kalorický príjem v RECOVERY

Najnovšie komentáre

    Archív

    • marec 2021
    • január 2021
    • december 2020
    Priatelia, dnes sa chcem s Vami podeliť o jeden Priatelia, dnes sa chcem s Vami podeliť o jeden veľmi dôležitý moment môjho života. Po dlhých mesiacoch náročného štúdia a neskôr aj supervízií, je to tu – som certifikovaný kouč (akokoľvek nemám to slovo rada) pre recovery z porúch príjmu potravy. Je to zatiaľ asi prvá vec, ktorú sa mi v živote podarilo dotiahnuť do konca (aj keď koniec to nie je, keďže ma čaká povinné kontinuálne vzdelávanie aby mi certifikát ostal) a ešte stále to tak nejak spracovávam. Ako človek, ktorý má 100% temperament typický pre anorexiu sa neviem tešiť z tohto úspechu, lebo opäť to, čo ma motivovalo, bol strach zo zlyhania. Napriek tomu, viem, že do svojej práce, ktorá začala už dávno pred štúdiom, dávam celé svoje srdce, že to, čo tu s Vami zdieľam má veľký zmysel a môže pomôcť a veľmi dúfam, že je to niečo čomu sa raz budem môcť venovať full time. Veľmi pekne ďakujem za všetky Vaše správy, ktoré mi denne chodia, za to, že so mnou zdieľate svoje príbehy, úspechy aj pády. Prežívam to všetko s Vami, hoci niekedy asi neodpoviem tak, ako by ste si želali. Viete, ja nie som v ničom výnimočná, úplne obyčajná žena, nemám žiadne špeciálne vlastnosti ani talenty a vyliečila som sa. A to je aj dôvod, prečo správu, že plné vyliečenie je možné, potrebujem dať ďalej. Z každej strany počúvam, že PPP bude so mnou do konca života a TO NIE JE PRAVDA. Nemusí to tak byť. Nie je to ľahké ale edukácia o ochorení (bez klasických stereotypov), nutričná rehabilitácia a tvorba nových nervových spojení (zdravého správania) k tomu vedie. Thank you @carolyncostin and @ccicoaching . It has been an honour to be part of this experience. Thank you @karinlewisedc because without your podcast I wouldn't have known about this amazing opportunity. #fullrecoveryispossible
    Neskoro som si všimla, že na túto tému vydala Neskoro som si všimla, že na túto tému vydala dávnejšie IGTV video moja snáď môžem povedať kamarátka, aktivistka pre recovery @emilyspence__ . Najprv teda, že kurnik šopa, čo s mojím už rozpísaným príspevkom v podstate o tom istom. A potom, že snáď to všetci prežijeme, plagiátov na IG je aj tak požehnane a možno tu predsa len nájdete aj niečo nové. Nejdem sa zaoberať tým, prečo rátaš kalórie a rovno smerujem príspevok k tým, ktorých to otravuje, sú obsesívni a chcú s tým prestať. Lenže ono to akosi nejde...Jednak ak si nezapíšeš do My fitnes spal si veľmi nervózny a bojíš sa jesť/a alebo to už ani zapisovať nepotrebuješ, lebo máš perfektne vycibrenú kalkulačku v hlave a zoznam kalorických hodnôt všetkých potravín, ktoré ješ, hneď vedľa toho a všetko to naskakuje samé. Je to niečo, čo si začal robiť pred dlhým, dlhým časom a odvtedy to zopakoval každý deň niekoľkokrát. Náš mozog priatelia, je neuroplastický zázrak a rád sa učí. Všetko, čomu dávame pravidelne pozornosť sa zapisuje a tvoria sa nervové dráhy. Čím častejšie to zopakujeme, tým sú dráhy pevnejšie. A postupne vznikajú automatické vzorce. Už nemusíš ani nijako vedome usilovať a hľa výsledné číslo máš hneď. Okej ale čo s tým? Tak ako si sa naučil, že rátanie kalórií je dôležité, môžeš sa naučiť presný opak. Že to pre teba význam nemá. Nie však tým, že si budeš opakovať: „Nemá to význam, nemá to význam.“ Ale AKCIOU. Prestaneš robiť všetky akcie spojené s kcal, ktoré si robil doteraz. Budeš sa vlastne tváriť, že Ti na tom nezáleží. Fake it, till you make it. • Vymažeš aplikácie pre rátanie kcal a makier • Daruj/vyhoď/odlož kuchynské váhy niekam, kde sa k nim nedostaneš. NEPOTREBUJEŠ VEDIEŤ PRESNÉ MNOŽSTVÁ. Hovoríš, že ale ty pravidelne pečieš a nemôžeš ich vyhodiť? Okej, maj ich k dispozícii len keď je to nevyhnutné. Navažovanie vločiek do rannej kaše nie je tá situácia :-) • Prestaneš kontrolovať nutričné hodnoty potravín, ak tie čo jedávaš poznáš z pamäti, tak sa snaž zaraďovať nové potraviny, ktorých hodnoty nepoznáš. TIP:Môžeš niekoho poprosiť / prípadne si sám prelepiť alebo začmárať etiketu fixkou Pokračovanie v komentároch 👇👇👇
    Moje bežné raňajky v anorexii boli tenučký š Moje bežné raňajky v anorexii boli tenučký štvorček nejakého fitness chleba so smotanovou nátierkou so zníženým obsahom tuku. Normálny človek by to mal asi na 5 hryzov, teda tak minútu jedenia. Mne to trvalo viac ako 20 minút. Najprv som veľmi pomaly poohryzovala kôrku a ešte pomalšie som malinkými sústami zjedla stred. Chutilo to vynikajúco a ja som chcela predĺžiť jeden z mála momentov dňa, keď som mohla jesť... Vráťme sa späť k Minnesotského experimentu. Zúčastnilo sa ho 36 perfektne psychicky aj fyzicky zdravých mužov, ktorých vystavili polročnej fáze polohladovania (mohli prijímať len 1500kcal). To, že u nich dôjde k strate hmotnosti bolo všetkých viac ako jasné, nikto ale nečakal aké množstvo iných zmien sa udeje. Polohladovanie výrazne ovplyvnilo spôsob akým pristupovali k jedlu. Stalo sa hlavnou témou ich dňa, myšlienok a rozhovorov. Účastníci začali čakávať v jedálni už dlhé minúty pred časom výdaja jedla, v rade k výdajnému okienku sa predbiehali, boli nervózni, porovnávali či niekto toho nedostal viac. Rozvinuli sa u nich rôzne až bizarné rituály, ktoré praktikovali počas konzumácie jedla. Niektorí ho zmiešavali, iní vkladali do úst v presnom poradí, ktoré sa nesmelo meniť (najprv ryža, až potom kapusta..) alebo si jedlo zaliali vodou ,aby to celé malo väčší objem či jedli neuveriteľne dlho, aby si čo najviac vychutnali prítomnosť potravy. Hovoríme o manipulácia s jedlom, s ktorou sa bežne stretávame u ľudí trpiacich reštriktívnymi poruchami príjmu potravy. Mylne sa predpokladalo, že toto správanie je vyvolané psychickou poruchou, v skutočnosti takáto ritualizácia je prejavom podvýživy človeka, pričom môže alebo nemusí byť prítomná aj PPP. U PPP často slúži aj k tomu, aby človek zjedol čo najmenej a nejakým spôsobom to zakryl, hlavne pri spoločnom stolovaní. Toto správanie odozneje väčšinou s nutričnou rehabilitáciou. Prečítaj si nasledujúci zoznam: • Veľmi pomalé jedenie • Odkladanie príboru z rúk po každom súste, používanie príborov na jedlá, ktoré sa bežne jedia rukami – napr. pečivo/sendvič • Dlhé pauzy medzi jednotlivými sústami • Zmiešavanie jedla • Naopak rozdeľovanie jedla a jedenie určitých vecí v presnom poradí Pokr. 👇👇👇
    „Ale silové cvičenie pomáha zvyšovať kostnú hmotu!“, častý argument, dostávam, keď sa snažím trošku zabŕdať do Vášho vzťahu s cvičením. A máte pravdu, ALE.. Bohužiaľ nemáme dôkazy, ktoré by tento fakt potvrdzovali aj u pacientov s reštriktívnymi PPP. Práve naopak sa ukazuje, že cvičenie v podváhe má na budovanie kostnej hmoty NEGATÍVNY VPLYV. Vedie k jej ešte väčšiemu odbúravaniu. Zvýšené riziko patologického poklesu kostnej hmoty majú pacienti s primárnou amenoreou (tí, ktorí kvôli podváhe menzes nikdy nedostali), alebo ak strane menštruácie došlo v puberte, kedy je tvorba kostnej hmoty najvyššia a pokiaľ amenorea trvá dlho – už 9 mesiacov bez menštruácie zanecháva viditeľné dopady na kostnej hmote. Jediná zatiaľ potvrdená fungujúca liečba pre anorexiou indukovanú osteopéniu a osteoporózu je NUTRIČNÁ REHABILITÁCIA, jednoduché a zároveň to najzložitejšie riešenie. Viem, že problém je strach, z priberania tuku, oveľa ľahšie sa človek zmieri s budovaním svalovej hmoty – ale mám dobrú správu samotná nutričná rehabilitácia vedie k budovaniu OBOCH  Dokonca pri hlbokej podvýžive sa primárne buduje svalová hmota. A nie je na to potrebný ani zvýšený príjem proteínov. Zaujímavé, že? Tá potreba cvičenia vychádza primárne z Tvojho PPP JA, ktoré túži po výkone a výdaji energie a produkuje menej výčitiek keď niečo robíš a nesedíš na gauči. Povolí Ti jesť viac. Vždy s podmienkou pohybu. A toto pravidlo ak ho neadresuješ Ti ostane aj po pribratí xy kilogramov. Aby si mohol normálne jesť MUSÍŠ cvičiť. No matter what. Možno povieš, že pohyb miluješ. Ale prečo si tak nervózny až agresívny, keď Ti niečo zabráni ísť na plánovaný tréning? Cvičenie v podváhe je rizikové nielen pre riziko zlomenín (na to nemusíte ani padnúť, krehké kosti sa môžu lámať aj pri bežných cvikoch) ale aj z množstva iných dôvodov. Energetický deficit ovplyvňuje všetky orgánové systémy a oslabené telo nemusí byť schopné pri námahe udržiavať rovnováhu svojho prostredia. Porucha elektrolytovej rovnováhy, ktorá môže viesť ku kolapsu až smrti je tiež veľkou hrozbou. Hlavne ak cvičíme aj napriek vyčerpaniu, dehydratácii či dlhší čas. Pokračovanie v komentárov 👇👇👇
    VYHÝBANIE SA RIZIKÁM, ÚZKOSTLIVOSŤ, USTRÁCHAN VYHÝBANIE SA RIZIKÁM, ÚZKOSTLIVOSŤ, USTRÁCHANÁ POVAHA: Nešoférujem, hoci mám vodičák, priznám sa, že aj pri bicyklovaní pociťujem stres. Neznášam nič spojené s vyplavením adrenalínu – žiadne tobogány, kolotoče, motokáry, skákanie do vody, rýchlu jazdu na lyžiach. Bojím sa búrok. Žasnem nad tým, že ľudia dokážu pokračovať v prechádzke či posedávaní v parkoch, keď sa čierni obloha a v diaľke hrmí. Nevidia to blížiace sa nebezpečenstvo? NECHOPNOSŤ ZNÁŠANIA ZMIEN, NEFLEXIBILITA A NEIMPULZIVITA, HANBLIVOSŤ Akékoľvek zmeny z bežnej životnej rutiny znášam ťažko. Pamätám si, keď nám na hospitalizácii povedali, že presunú pár pacientov ,vrátane mňa, z oddelenia A, kde boli ťažšie prípady, na Bčko, obliala ma hrôza. „Prečo? Veď tu som zvyknutá. Ja nechcem ísť nikam!“ Inak oddelenie B bolo od A oddelené jednou stenou, spoločná jedáleň. No big deal. Nová škola, nová práca, noví ľudia sú pre mňa zaťažkávajúce skúšky. Keď som chcela ísť 1x do posilňovne, odhodlávala som sa mesiac a kopu akcií som sa pre môj strach z nových neznámych vecí nezúčastnila. Nie som spontánna. Ani trochu. Spontánne veci mi robia stres. Okrem toho som aj veľmi hanblivá. Čo možno pri mojom profile na IG tak nepôsobí ale v reálnom živote pošlem do bufetu kúpiť kofolu radšej manžela (a nielen preto, aby platil on :-D ) VYTRVALOSŤ, STRACH ZO ZLYHANIA, OBAVA Z NESPRÁVNYCH ROHODNUTÍ,PESIMIZMUS Väčšinou vo veciach, ktoré robím, dosahujem nadpriemerné výsledky. Nie preto, že som extrémne šikovná ale som dríč. Viem tomu venovať hodiny, som na seba prísna. Aj keď sami x krát potvrdilo, že som schopná neuveriteľných vecí, do každej novej vstupujem s myšlienkou, že ju určite nezvládnem. „Tati ja neviem ako zvládnem násobilku“, táto veta, ktorú som povedala otcovi na konci školských prázdnin, pred začiatkom druhého ročníka mi ostane navždy zapísaná. Zvykli o mne vravievať, že som cieľavedomá a idem si za svojím. V skutočnosti nie som, len mám obrovský strach zo zlyhania. Dobré výsledky neprinášajú radosť, len úľavu, že to nedopadlo zle. Zo svojich úspechov sa nezvyknem tešiť, pre môj mozog sú samozrejmosť. Pokračovanie v komentároch 👇👇👇
    Priatelia, Dnes len taká otázka na zamyslenie. Priatelia, Dnes len taká otázka na zamyslenie. Všetci tak nejako chápeme a máme PPP spojené s tým, že sú to psychické ochorenia. Prečo ich potom berieme vážne AŽ keď majú FYZICKÉ PRÍZNAKY? Fyzické prejavy sú absolútnym vyvrcholením celého toho marazmu, keby je už choroba plne rozvinutá. Nie je to však hlavná zložka patológie ochorenia. Kvôli neprítomnosti fyzických prejavov nedostávajú liečbu Tí, ktorí ju veľmi potrebujú. Kvôli neprítomnosti fyzických prejavov máme stále pocit, že nie sme SICK ENOUGH a iní sú na tom horšie. Kvôli neprítomnosti fyzických prejavov to ochorenie nie je brané vážne. PPP rapídne znižujú kvalitu života a zdravie jedinca. Sú to psychické ochorenia s najvyššou úmrtnosťou. For my english speaking followers: Dear friends, Sometimes I wonder.... We all understand and link eating disorders with mental illnesses. So I am asking.. Why don´t we take them seriously UNTIL they have PHYSICAL SYMPTOMS? Physical manifestations are the absolute culmination of all that mess, when the illness is already fully developed. However, it is not a major component of the pathology of the disease. Due to the absence of physical manifestations, those who need it do not receive treatment. Due to the absence of physical manifestations, we still feel that we are not SICK ENOUGH and others are in worse condition. Due to the absence of physical manifestations, our illness is not taken seriously. Eating disorders rapidly reduce an individual's quality of life and health. These are mental illnesses with the highest mortality rate. #eatingdisorders #eatingdisorderawareness #edawareness #anorexia #bulimia #othorexia #bingeeating #arfid #mentalillness #psychickeochorenia
    Množstvo ľudí (aj rodičov) sa spolieha na to, Množstvo ľudí (aj rodičov) sa spolieha na to, že nemocnica ich zachráni, že človek sa tam ak nie úplne vylieči, tak rozhodne zlepší svoj stav v PPP a už to bude potom lepšie. Absolvuje sa teda pobyt, často niekoľkomesačný , príde prepustenie a očakávanie nového zdravšieho života. A potom kruté prebudenie. Nejde to. Prvé pochybnosti sú už pri raňajkách. Čo si mám vlastne dať? A koľko? A o koľkej? A vmestím pred obedom ešte desiatu? Večer ma kamaráti volajú von ale čo s jedlom? Mám si ho dať predtým? Tam alebo potom? Strach. Veľký strach a neistota nonstop. Bezmocnosť. Nie je nikto, kto by človeka pochopil a usmernil tak ako on potrebuje. Čo je pre neho prirodzená reakcia a spôsob ako sa ukľudniť? Reštrikcia. Väčšinou začína nenápadne, podvedome. A príde relaps. Nie preto, že na to človek kašle a nechce sa vyliečiť (aj keď ambivalencia okolo vyliečenia je rozhodne súčasťou tejto choroby a často ešte nie je ten správny čas keď človek chce) . Nie preto, že je chodiaca povrchnosť a jediné na čom mu záleží je chudé telo. Problém je systém. V nemocnici je všetko nalinajkované – časy jedla, presne dané jedlo a porcia už rovno pripravená na tanieri. Netreba robiť rozhodnutia. Všetko je dané, mozog to berie ako správne a cíti sa bezpečne. Chýba nám nejaký prechod medzi nemocnicou a životom doma, kde by sa pacient učil robiť rozhodnutia v jedle, kde by sa začal učiť dôverovať sebe a svojmu výberu a získal v sebe istotu, miesto kde by si trénoval nákupy v potravinách, kde by sa učil variť tak, aby jedlo neochudzoval o dôležité zložky (tuky na Vás pozerám), kde by sa učil, že je v poriadku zjesť to, čo navarí, a že jedlo nemusí byť perfektné. Zrazu len príde domov, musí toto všetko zvládnuť sám a ten PPP hlas ešte nestihol zoslabnúť. Je tam a každým zaváhaním dostáva viac a viac priestoru. Ak si bol prepustený z nemocnice a si stratený, vedz, že v tom nie si sám a nie je to Tvoja chyba. Je to chyba systému. Pokračovanie v komentároch 👇👇👇
    Tuk je pre naše telo veľmi dôležitý. Články Tuk je pre naše telo veľmi dôležitý. Články o tom prečo, si ľahko nájdete v hociktorej výživovej príručke či na Google .V skratke spomeniem jeho významnú funkciu v udržiavaní stálej teploty tela, vstrebávaní vitamínov, tvorbe hormónov, je to naša významná zásobáreň energie. Málo sa však hovorí o tom, aký dôležitý je tuk pre našu nervovú sústavu, kde tvorí významnú štrukturálnu zložku. Základnou stavebnou aj funkčnou jednotkou nervovej sústavy sú nervové bunky – NEURÓNY. Sú navzájom spolu pospájané a vzájomne komunikujú pomocou svojich výbežkov (dendrity a axóny). Práve tieto výbežky sú obalené tukom, ktorý zohráva kľúčovú úlohu v prenose signálov v našej nervovej sústave. Na povrchu výbežku tvorí meylínovú vrstvu, ktorá izoluje nervový vzruch od okolitého prostredia, aby sa naozaj dostal len tam, kam má a to dostatočne rýchlo. Btw. vedeli ste, že náš mozog je zo 60% tvorený práve tukom? Reštriktívne poruchy stravovania sú charakterizované nízkym energetickým príjmom a vyhýbaním sa rôznym potravinám. Dnes sú to často sacharidy a stále hlavne tuky. Tuk nám tak nejako nesprávne symbolizuje priberanie. Je síce energeticky bohatý a netvorí hlavnú zložku potravy, to ale neznamená vynechať ho. Pretože príliš nízke zásoby v tele vedú k poruchám mnohých funkcií. Vieme, že úspešná liečba PPP pozostáva z dvoch vzájomne sa prelínajúcich častí: 1.NUTRIČNÁ REHABILITÁCIA – návrat tela do jeho geneticky daného zdravého váhového rozmedzia (nemá nič spoločné s BMI). 2.TVORBA NERVOVÝCH SPOJENÍ (neuronal rewiring) – aktívna práca s pravidlami a presvedčeniami, ktoré si človek v PPP vytvoril = učenie sa nových návykov. V oboch má tuk nezastupiteľnú úlohu, uľahčuje nutričnú rehabilitáciu, v malom objeme poskytne dostatočné množstvo energie a pomáha nám k regenerácii nervovej sústavy a k tomu, aby novo vytvorené zdravé nervové spojenia spolu lepšie komunikovali. Viete, že ja nie som nejaký zástanca toho, že by nutričná rehabilitácia mala byť nejaká vzorová s vyváženými pomermi. Práve naopak, byť schopní prijať aj „nesprávne“ stravovanie a sedieť s tou nepohodou je silná zbraň proti PPP. Pokračovanie v komentároch 👇👇👇
    Koľko kcal by mal prijímať človek, ktorý sa l Koľko kcal by mal prijímať človek, ktorý sa lieči z reštriktívnej poruchy stravovania a podváhy? Veľmi ťažká otázka.. Väčšinou je takémuto pacientovi stanovený príjem, ktorý je v rozhraní normálneho príjmu potravy pre človeka jeho výšky, váhy a veku. Pacient začne priberať. Najprv to ide relatívne podľa plánu. Až zrazu nie. Priberanie sa spomaľuje až zastavuje, dokonca prichádza k poklesu hmotnosti. Často v dôsledku nedostatku informácii o patológii reštriktívnych PPP je rodina pacienta frustrovaná a podozrievavá, viní ho za nedostatočnú snahu. „Cvičíš tajne?“ „Vraciaš?“ „Užívaš preháňadlá?“. Hoci nespolupráca pacienta je v terapii častá záležitosť, on veľakrát naozaj 100% dodržuje režimové opatrenia, no napriek tomu chýba progres. Telo v liečbe z dlhodobej podvýživy totiž nefunguje tak, ako by sme predpokladali. Výskumy ukazujú, že energetické potreby takéhoto organizmu sú oveľa vyššie, než si vieme pripustiť. Vyhladované telo bude potrebovať tisícky kcal denne, aby bolo schopné dostať sa späť na svoje geneticky dané zdravé váhové rozmedzie a aby opravilo poškodenia spôsobené podvýživou. Stretávame sa tu s obdobím hypermetabolizmu, kedy metabolizmus človeka pracuje NEEFEKTÍVNE a namiesto toho, aby prijatú energiu telo využívalo na budovanie tkaniva a jeho reparácie, mení ju na teplo. Zatiaľ neexistuje jednoznačné vysvetlenie prečo sa to deje. Ale pacienti sa môžu stretnúť s návalmi horúčavy a potením, väčšinou hovoria o nočnom potení, kedy sa zobúdzajú úplne prepotení a mokrí až musia vymeniť posteľné prádlo. Ich telo tvorí nadmerne veľa tepla, sú hypertermickí. Teplom odchádza z tela veľké množstvo energie tak povediac do vzduchu a na to, aby nutričná rehabilitácia pokračovala, prípadne bola udržiavaná stabilná hmotnosť, sú potrebné zrazu vysoké množstvá energie (často až 70-100 a viac kcal/ kg telesnej hmotnosti). Pokračovanie v komentároch 👇👇👇
    PPP sa spájajú so strachom zo zmeny tela, navýšenia hmotnosti, tučnoty, poruchami vnímania svojho tela, prílišnou kritickosťou a celkovo negatívnym vzťahom k telu. Často sa preto stretávame s tým, že keď človek zje viac než plánoval a cíti sa plný, extrémne sa preje, niečo mu skríži plány a nemôže absolvovať svoj pravidelný tréning, proste akokoľvek sa vychýli zo svojej rutiny, má hneď potrebu skontrolovať, či sa jeho telo nezmenilo. Pretože on ten pocit má. Doslova cíti, že to telo je väčšie, hlavne v partiách, ktoré ho trápia najviac. A tak okamžite s cieľom ukľudnenia sa, nastupuje váženie, meranie obvodov, chytanie si „tukov“ či vytŕčajúcich kostí, obzeranie v zrkadle, skúšanie vecí, ktoré nosíme keď sme najviac fit, porovnávanie si tela s inými, či svojimi staršími fotkami. Ak sa táto domnienka potvrdí nasleduje nejaký trest – hladovka, vracanie, laxatíva, „spálenie kcal cvičením...alebo proste len úplne pokazený deň. Všetko je na hov.. Alebo sa ani nič nemusí stať len proste niekoľkokrát za deň má potrebu nejakým spôsobom skontrolovať svoje telo. Keby náhodou.. Už si ani neuvedomujeme, že vlastne automaticky siahame po nejakej forme skontrolovania svojho tela. Potrebuje sa uistiť, že všetko je v poriadku, potrebujeme sa akútne vyhnúť zlým pocitom. A neuvedomujeme si , že to celé vlastne ani nefunguje, pretože s najväčšou pravdepodobnosťou aj tak budeme cítiť zmenu tela a táto kontrola pokoj neprinesie. Naopak , zvýrazní sa už aj tak nadmerné uvedomovanie si svojho tela a negatívny postoj k nemu. V skutočnosti body checking strach len posilňuje a umocňuje iracionálny vzorec, že jedlo / vynechané cvičenie / menej krokov = instantná zmena tela. Ľahko zabúdame, že akýkoľvek pocit, či už dobrý alebo zlý je vždy dočasný a odozneje sám. Nie je potrebné robiť nič. Namiesto jeho vyhýbania sa radšej učiť tolerancii. Body checking je zlozvyk, ktorí Ti nepomáha. Body checking je patologický coping mechanizmus. Chorý spôsob, ktorým sa snažíš zbaviť úzkosti. Dobrá správa je, že tak ako si sa ho naučil, vieš sa ho aj odučiť. Pokračovanie v komentároch 👇👇👇
    Vedeli ste, že pri reštriktívnych poruchách st Vedeli ste, že pri reštriktívnych poruchách stravovania sa stretávame aj so zmenami frekvencie močenia? Na jednej strane je to znížené močenie (moč je vysoko koncentrovaný) v dôsledku dlhodobo nízkeho príjmu potravy a tekutín. Takáto dlhodobá dehydratácia organizmu môže okrem iných vážnych komplikácií viesť aj k tvorbe obličkových kameňov. Ale častejšie je to opačná situácia - zvýšená produkcia moču = POLYÚRIA. Dlhodobý energetický deficit sa spája so zníženou schopnosťou obličiek zahusťovať moč, zmenami v hospodárení s vodou a elektrolytami a hormonálnou dysreguláciou na osi mozgových štruktúr hypotalamus – hypofýza. Zložito napísané ale v skratke, v obličkách sa znižuje schopnosť vstrebávania vody spať do krvného obehu a preto sa vo vyššej miere vylučuje sa spolu so sodíkom von z tela. To by až taký problém nebol, pretože telo má mechanizmy ako sa s väčšou stratou vody vyrovnať – hypotalamus vylúči viac antidiuretického hormónu (nazýva sa aj vazopresín), ktorého hlavou úlohou je znižovať tvorbu moču v obličkách. Tým by sa celá situácia vyriešila AVŠAK pri reštriktívnych PPP, obličky na antidiurietický hormón veľmi nereagujú. U pacienta sa to prejavuje zvýšeným smädom, frekvenciou močenia a objemom moču. Tento stav sa nazýva aj Diabetes insipidus alebo úplavica močová ( nenechajte sa zmiasť slovom Diabetes, s cukrovkou nesúvisí, cukrovka = Diabetes mellitus – úplavica cukrová). U PPP pozorujeme miernejšie prejavy, teda zvyčajne tvorba moču nedosahuje enormné čísla 20l denne ako je bežné u tejto diagnózy. Zvyčajne sa regulácia tvorby moču upraví nutričnou rehabilitáciou. Zvýšená tvorba moču je často spôsobená aj jednoducho nadmerným príjmom tekutín, v snahe naplnenia žalúdka a zastavenia pocitu hladu, nadmerným strachom z nedostatočného pitného režimu, potrebou „očistenia tela“ od toxíno. Je to aj spôsob znižovania úzkosti. Tu hovoríme o psychogénnej polydipsii. Môže sa to zdať ako nevinná vec, no je tam toho, tak veľa pijem. Ale treba si uvedomiť, že starý známy výrok filozofa a lekára Paracelsa – „Dávka je jed“ platí pre všetky veci okolo nás – aj vodu. Pokračovanie v komentároch 👇👇👇
    „Nie mami, ja som už jedla v meste.“ (od obe „Nie mami, ja som už jedla v meste.“ (od obeda som nejedla nič, kamoškám som vravela, že sa najem doma) „Nie ďakujem, nie som hladná.“ (posledné jedlo som mala pred viacerými hodinami ale to ponúkané som si nevedela predstaviť zjesť) „Nie, určite som neschudla.“ (ručička na váha zase ráno ukázala nižšie číslo, také o ktorom som vedela, že to fakt, fakt nie je dobré) Neviem či som za celý život povedala toľko klamstiev ako to bolo počas akútnej fázy PPP a prvých mesiacov liečby. Asi nie. Klamanie, zatajovanie, vymýšľanie si, vyhýbanie sa odpovedi /ľuďom. To je každodenná realita PPP. Okrem jedla a vynechania cvičenia to bolo ďalšia vec z ktorej som mávala silné výčitky svedomia. Ja som bola naozaj slušné a čestné dievča. Teraz som sa sama sebe hnusila. Ako môžem najbližším ľudom do očí takto klamať? A každý deň? Výbuchy agresivity pokiaľ ma upodozrievali už bola len čerešnička na torte. „Prečo mi neveríte? Vy si myslíte, že by som Vám vedela klamať?“ Au. Klamanie nie je nikdy v poriadku, napriek tomu ale nie si zlý človek. Chcel si chrániť to, čo sa pre Teba stalo životne dôležitým, svoje pravidlá, ktoré jediné sú správne. Chcel si chrániť seba, pretože zjedenie večere, ktorú mama navarila pre Teba predstavovalo najstrašnejší strach v živote. Priznať, že máš hlad a prijať ponúkané jedlo by znamenalo sedieť potom s bolesťou brucha, neutíchajúcim krikom v hlave, nepokojom v celom tele, išlo by Ťa roztrhať z vnútra. Pocity, ktoré ten, čo to nezažil, nemá šancu pochopiť. Pocity, ktorým sa snažil vyhnúť každý normálny človek. Neklamal si z ľahostajnosti a zlého úmyslu. Ty si v tej chvíli bojoval o svoj život. Opäť robil si to najlepšie, čo si v tej chvíli vedel. V tej chvíli bol hlas PPP najhlasnejší zo všetkých. Verím, že aj vďaka mne vieš, že v skutočnosti to, čo je pre nás dobré nám je v recovery nepríjemné a prináša strach. Každý krôčik sa počíta, každé jedlo, ktoré je iné ako rutina je krok v pred, každá pravda namiesto lží znamená zdravie. #eatingdisorders #ppp #klamanie #lies #fear
    Všimli ste si, že ľudia s PPP sa zväčša stra Všimli ste si, že ľudia s PPP sa zväčša stravujú inak než ich rodina? A to teraz nemyslím len počas choroby ale aj v liečbe. Majú isté preferencie, často aj stravovací štýl a potrebu, aby to bolo zdravé (podľa ich aktuálnej predstavy zdravého stravovania). Veď človek by sa mal stravovať zdravo! A s tým určite súhlasím ALE nemalo by to byť na podklade iracionálneho strachu dať si niečo iné než mi povolí hlava. Človek by sa po konzumácii niečoho nového / iného nemal cítiť ako prejdený parným valcom, nechutný, tučný a nemal by mať potrebu kompenzácie. Ak by som v niečom mohla poradiť rodičom, ktorí majú dieťa s PPP trvajte na tom, aby jedlo s Vami, rovnaké jedlá ako Vy. Minimálne v niektorej fáze liečby na to prechádzajte. Lebo je obrovská pravdepodobnosť, že má svoje jedlá len preto, že ostatné mu prídu nesprávne. Lebo je ovládaný svojím silným PPP hlasom. Pamätám sa na jednu situáciu zo svojej liečby. Bol takmer čas večere, ja som si celý deň plánovala dať pečivo so smotanovou nátierkou. Počas dňa som tomu prispôsobovala výber ostatných jedál. Išla som si teda pripraviť večeru, otvorím chladničku a nátierky nikde! Niekto mi ju zjedol! Panika! Stres! Zlosť! Kto si to dovolil? Veď vedia, že je moja! Čo ja teraz budem jesť? Nič. Ja si nič iné nedám. O pol ôsmej za mnou mama prišla, prečo som ešte nevečerala a ja som jej vykričala, že nemám nátierku, a preto jesť nebudem. Musela sa obliecť a ísť ju kúpiť. Akurát to bola taká špeciálna nátierka, ktorú nemali hocikde, takže večierka pri dome to nevyriešila a trepala sa až do supermarketu. Hon za nátierkou jej zabil hodinu. Ja som si večeru spravila bez poďakovania. Cítila som sa mizerne, jednak už bolo neskoro, rozbili sa mi plány a ešte som si aj naplno uvedomovala aká som odporná a nevďačná. Toto sú situácie, ktoré by postupne v liečbe už nemali byť tolerované. Namiesto toho aby mama šla zháňať nátierku, by mi mohla ponúknuť radšej alternatívy z toho čo máme doma, čo by bola iná vec, ktorú by som zvládla skúsiť, hoc aj v menšom množstve? Vysvetľovanie, že lipnutie na mojom pláne mi nepomáha, rozprávanie sa a trvanie na tom, že mi to nepovolí, lebo tým dáva priestor mojej chorobe. Pokračovanie 👇👇👇
    Napadla Vás niekedy takáto veta? Mňa počas PPP Napadla Vás niekedy takáto veta? Mňa počas PPP asi miliónkrát. Že niečo také pre mňa proste nebude možné, niekto iný to možno dá, ja nie. Dnes už viem, že v týchto chorobách až tak výnimoční nie sme a vzorec myslenia je veľmi podobný. Strachy iné, z najrôznejších vecí. Ale ešte sa mi nestalo, že by mi niekto povedal vec, ktorú aspoň 1 iný človek v PPP nerobil tiež. Je jedno v ktorom štádiu choroby si, je možné sa mať lepšie. Pretože to ako teraz žiješ, je naučené správanie. Niekde tam v minulosti si sa z nejakých dôvodov rozhodol jesť menej / zdravšie / spevniť postavu / riešiť zdravotné problémy. Upravil si stravu, možno pridal pohyb. Namiesto tej poobednej sladkosti si siahol po jablku. To si robil nejaké obdobie a Tvoj mozog sa začal učiť „Ahá, môj človek sa tej sladkosti vyhýba, asi bude na nej niečo zlé, nebezpečné. Musím ho pred ňou aj podobnými vecami vystríhať, aby si neublížil.“ Mozgová štruktúra amygdala začala postupne pri tom ako si otvoril dvere do špajze vysielať signál – úzkosť. Sladkosť síce pre Teba vyzerala fajn ale už len držanie v ruke spôsobilo nepríjemné pocity. Zvláštny nepokoj. Žiadny človek sa nechce cítiť zle a je prirodzené, že sa tomu vyhýbame. Nie, radšej to ovocie. Čím dlhšie si niečo takéto nejedol, tým horšie si sa cítil ak Ti to niekto ponúkol, prípadne si musel isť niekde, kde iné jedlo nebude. Prišlo Ti to také nesprávne. Výčitky, stres, napätie, hnev, agresivita. Všetko mechanizmy ako sa Ťa amygdala snažila chrániť pred iracionálnym nebezpečenstvom. Chyba v programe. A to všetko len preto, že si sa nejakým spôsobom dostal do energetického deficitu a začal sa veciam vyhýbať. Preto, že si nesieš vo svojom genetickom kóde aj trošku iné gény, pre ktoré v deficite reaguješ na jedlo inak ako ostatní ľudia. Niečo za čo nemôžeš ale návrat do zdravého stavu vieš veľmi ovplyvniť . Tak ako si sa naučil báť sa, vieš sa to aj odučiť. Ukázať mozgu, že nie je dôvod. A to tak, že začneš Tie veci jesť. Budeš do jedálnička pridávať. A opakovať. Zaradíš napríklad doobednú svačinu. Pokračovanie v komentároch 👇👇👇
    Čo nesmie chýbať v Tvojej batožine, keď odchádzaš na dovolenku? Počas anorexie bola hlavná téma balenia JEDLO. Brala som kopy jedla. Len hanba ma zastavila od toho, aby som si na to vzala špeciálnu batožinu. Väčšinou som bola jediná, čo si priniesol také zásoby. Oriešky, sušené ovocie, rôzne tyčinky, ovocie, zelenina, sucháre, v paleo období aj varené zamrazené porcie mäsa, keby vtedy bolo, určite by som vzala orieškové krémy, niekedy aj pečivo aspoň na prvé dva dni, proste niečo čo v danej dobe bolo pre mňa bezpečné a rutinné jedlo. Veľakrát som polku z toho aj ťahala naspäť, pretože som toho vzala strašne veľa alebo proste som sa to jedlo bála pred ostatnými vytiahnuť a dať si ho. Mala som pocit, že ostatní vôbec nepotrebujú jesť tak, ako ja. Ja som stále myslela na jedlo, ktoré ma čakalo v kufri, na jedlo v okolitých stánkoch a potravinách. Ale nemohla som jesť, lebo oni v tej chvíli tiež nejedli. To že si dali poriadne raňajky, obed aj večeru a ja som si len zobla mi nejako nedochádzalo. Vziať si so sebou jedlo pre mňa predstavovalo prevziať kontrolu nad neistou situáciou. Strach z neznáma, ktorý sprevádzal cestovanie bol obrovský a toto bol spôsob ako ho zmierniť. Bol to môj kúsok bezpečia v oceáne rizík. Dnes už viem, že potreba zásob jedla vychádzala aj z mindsetu reštrikcie. Je prirodzené, že vyhladované telo radšej staví na istotu a bude hromadiť jedlo všetkého druhu a na každú príležitosť. A don´t get me wrong, s braním si jedla na dovolenku/cesty nie je nič zlé. Je dobré byť pripravený a mať niečo, keď budete rozlietaní. Ale pri balení by som si zodpovedala na otázky: • Prečo si toho berieš toľko, keď tam máte dohodnutú stravu (napr. si na tábore či už ako účastník alebo vedúci, all inclusive dovča s rodinou..) ? • Zalieva Ťa strach, keď nemáš k dispozícii svoje jedlo? • Radšej si nedáš nič než by si mal siahnuť po niečom, neznámom / nepovolenom? • Musia sa Ti ostatní vo výbere reštaurácie prispôsobovať? Je jedlo zdrojom hádok na dovolenke? • Odrátavaš dni do konca dovolenky, aby si čo najskôr bol vo svojom režime? Pokračovanie v komentároch 👇👇👇
    Počas Minnesotského experimentu vystavili 36 per Počas Minnesotského experimentu vystavili 36 perfektne psychicky aj fyzicky zdravých mužov polročnej fáze počas ktorej mohli jesť len polovičné množstvo ich bežného kcal príjmu (cca 1500kcal). Očakávala sa strata hmotnosti a samozrejme zmeny telesných funkcií. Málokto čakal aké rozsiahle následky takéto hladovanie na ich tele zanechá a že tá najväčšia zmena sa bude týkať ich psychického prežívania. Pre detaily si vyhľadajte príslušný príspevok v histórii, ja sa dnes chcem venovať vplyvu energetického deficitu na LIBIDO, pretože aj tu nastali veľké zmeny. Predtým títo muži vyhľadávali prítomnosť žien, flirtovali s čašníčkami, pozerali si fotky svojich priateliek, ktoré nechali doma a samozrejme pravidelne masturbovali. Nízky kalorický príjem spôsobil stratu záujmu o všetky tieto veci. Sex klesol v rebríčku dôležitosti na posledné miesto. Prečo sa toto deje? Naše telo je neuveriteľne dokonalé vo svojom fungovaní. Vníma, že v okolí sú nehostinné podmienky pre život a nie je vhodný čas pre splodenie potomstva, pretože by sme ho nevedeli uživiť. Veď máme ledva energiu pre seba. To čo sa v tele udeje nie je porucha ale adaptačná zmena, mozgová štruktúra hypotalamus prestane vysielať signály do našich pohlavných orgánov a zníži sa tvorba pohlavných hormónov na minimálnu úroveň. Dostaneme sa akoby späť do prepubertálneho štádia, tzv hypotalamický hypogonadizmus. Znížená hladina estrogénu u žien a testosterónu u mužov spôsobí aj to, že zrazu okolitých mužov a ženy už nebudeme vnímať ako sexuálne objekty, môžu sa nám aj páčiť ale nevznikne žiadna snaha dostať sa bližšie, nebude to vzrušujúce, nebudú predstavy, zanikne prirodzená potreba sexu, dokonca môže nám byť až nechutný a nepríjemný. U žien naozaj môže pohlavný styk spôsobovať diskomfort, tvorba sekrétu je nedostatočná, podvyživené tkanivá sú náchylné na poškodenie a vo vagíne ľahko vznikajú trhliny. Panvové dno môže byť v dysbalancii, príliš stiahnuté a celý akt bude proste bolieť. Pokračovanie v komentároch 👇👇👇
    Toto upozornenie sa vyskytuje pri recovery účtoc Toto upozornenie sa vyskytuje pri recovery účtoch a PPP obsahu pomerne často. Pre tých, ktoré tento svet až tak nepoznajú, má varovať sledovateľa pred obsahom ktorý mu môže potenciálne (v PPP) uškodiť. Napríklad príspevok bude obsahovať obrázky vychudnutého tela, presné kcal, ktoré autor konzumuje či jeho hmotnosť (väčšinou nízke čísla). Všetko veci, ktoré niekoho môžu v PPP sťahovať dole. A keď sa na to človek necíti, mal by radšej daný obsah preskočiť. Hm..ja Vám neviem ale na mňa to pôsobí dosť podobne ako Zakázané strany v istom ženskom časopise, keď som mala 14. Vedele som, že tam bol pre mňa nevhodný obsah a o to viac ma to zaujímalo a chcela som vidieť, čo tam je. Trigger warning pozornosť skôr priťahuje, odolať a nepozrieť si ho po tomto upozornení dokáže len malé percento ľudí. Určite nie tí, ktorí sú hlboko v PPP a ktorým ten obsah najviac škodí. Ono ak sa nad tým zamyslíme je to aj tak smiešne. Používať Trigger warning v spoločnosti kde aj tak na každom kroku niekto rozpráva o diéta a chudnutí, hodinách svojho náročného tréningu, tisíckach nachodených krokov a kilách, ktoré dal dole. Je to všade a ak sa tomu chcem vyhnúť tak sa asi musím odsťahovať niekam, kde žijú ešte pôvodné domorodé kmene. Zjednodušene..nedá sa tomu vyhnúť. Dobrá správa je, že to ani je potrebné. Pretože nie ten obsah je dôvodom, že padneš dole. On samotný nemá tú silu. TY SI TEN KTO ROZHODUJE, ČI SA NECHÁ OVPLYVNIŤ ALEBO NIE. Prečítanie triggering príspevku Ti môže zasiať myšlienku do hlavy. Ale recovery je presne o NEREAGOVANÍ na tieto myšlienky. Nech si tam pobehujú, po pravde kým zmiznú to nejaký čas potrvá, lebo už je to automatický spôsob, ktorým Tvoj mozog premýšľa. Nie myšlienky ale jediné čo je dôležité sú Tvoje reakcie a správanie. Ty rozhoduješ o tom, čo spravíš. Jasné, že to nie je vôbec ľahké. Na začiatku je správna voľba prestať na chvíľku aspoň sledovať obsah, ktorý Ti nepomáha a potom postupne sa tomu pomaličky začať vystavovať a skúšať nereagovať. Pomaly, kľudne s chybami a pádmi. Pokračovanie v komentároch 👇👇👇
    Veľakrát čítam, že pri PPP je problém so seb Veľakrát čítam, že pri PPP je problém so sebavedomím človeka. Ja by som to možno definovala skôr ako nízku SEBAHODNOTU. Nech sa človek akokoľvek snaží, akékoľvek má úspechy, stále to nie je dostatočné. Vždy by to mohlo byť ešte lepšie a oproti ostatným ľuďom je to vlastne nič. Nevadí, že máš samé jednotky, tam z dejepisu bola jedna dvojka. Skúšku si síce spravila na Áčko ale ty vidíš medzery, kde si to mohla povedať lepšie. Nie je to zaslúžené Áčko. Zabehol si 10 km? Mohol si 15. Zarábaš 2000 eur? Dalo by sa viac. Ješ zdravo ale nie dostatočne zdravo, treba to robiť lepšie. Schudla si ale ešte tá postava nie je dobrá, treba to zlepšiť. Začarovaný kruh, ktorý nemá konečnú stanicu... (inak výkonové nastavenie dnešnej spoločnosti k tomuto celému nepomáha, však?) Som svetlovlasá, vysoká, štíhla mladá žena. Nemám síce tvár modelky ale určite nie som škaredá. Viem, že som bystrá, inteligentná a som schopná sa veľmi snažiť ak niečo chcem – som dríč, niekedy zadelím aj dobrý vtip a nie je so mnou nuda. Som si rozhodne vedomá svojich kvalít a nemám problém to uznať. Sebavedomie rozhodne mám. Často aj moje okolie malo pocit, že som nad vecou. V škole prevažne excelentné známky, popri tom mimoškolské aktivity – hudobný nástroj, cvičenie, dobrovoľníctvo. Vedela som vystupovať na verejnosti, možno by niekto povedal, že som mala aj asertívny (alebo drzý?) prejav. Aj my hovorili, že obdivujú moje sebavedomie... ALE.. Popri tom všetkom som sama pre seba bola vnútri úplne maličká, bezvýznamná a prázdna. Nemala som hodnotu. Oproti ostatným bolo všetko, čo som robila nedostatočné, vždy by sa to dalo inak a lepšie a viac. Verila som, že ostatní si myslia o mne že som aj tak hlúpa a smiešna. Aj keď nebol dôvod. Nič v živote nedokážem, som zbytočná. Od malička som nebola schopná robiť rozhodnutia ani v tých najjednoduchších veciach. Mala som pocit, že ja predsa nemôžem vedieť, čo je správne. Nie som dostatočne schopná na akékoľvek rozhodnutie. Určite si vyberiem to zlé a všetko nenávratne pokazím. Mala som pocit, že aj výber medzi dvoma hračkami v obchode je neskutočne dôležité rozhodnutie... Pokračovanie v komentároch 👇👇👇
    „Kitaka chcem sa opýtať, je nejaký trik ako o „Kitaka chcem sa opýtať, je nejaký trik ako oklamať hlavu, aby som neverila tým pravidlám, ktoré mám? Aby som si dokázala dať tie jedlá a pritom nemala výčitky?“ Posledné dni som dostala od viacerých z Vás takúto otázku. Ešte som nestihla prečítať všetky knihy sveta a teda je možné, že na to existuje aj iná odpoveď. Určite ma preto neváhajte doplniť. Ale v zásade to funguje tak, že náš mozog sa učí akciou. Našimi činmi. Môžem si x krát v hlave povedať, že sa nebojím sacharidov ale ak si vždy na obed namiesto prílohy naložím zeleninu, stále učím svoju hlavu, že tých sacharidov sa ale fakt treba báť. Nedá sa najprv presvedčiť hlavu a až potom to začať robiť a už sa hneď cítiť komfortne. Nie. Ten proces je presne opačný. Najprv začnem jesť veci ktorých sa bojím a vydržím výčitky svedomia. Vydržím sedieť s tými najnepríjemnejšími pocitmi na svete a spravím to znova a znova a znova. Každý deň ukážem svojmu mozgu, že sa nebojím aj keď ma klepe strachom. Dám si zmrzlinu a o chvíľu na to aj snickers a nie preto, že mi na sebe nezáleží a jem nezdravo ale preto, aby moje raz vedelo mať pri týchto veciach neutrálnu reakciu. Aby akékoľvek jedlo nebolo big deal. Každým opakovaním vytváram nové nervové spojenia. SACHARIDOV SA NETREBA BÁŤ, všetko je s nimi v poriadku. A vôbec nevadí, že tomu vnútorne zatiaľ neverím. Pokračujem v pravidelnom zaraďovaní. A po nejakom čase ma zrazu pri ich jedení NENAPADNE NIČ. That´s it. Budú novým normálom. Preto aj v recovery je tá cesta jesť všetko, jesť fear foods, neísť žiadnym stravovacím smerom. Cieľom nie je aby si človek zhumpľoval stravovacie návyky . To o čo sa snažíme je desenzitizácia. Opakovane telo vystavujeme situáciám, ktorých sa bojí (a ver, že kopu veci neješ nie preto, že Ti nechutia a nevidíš v tom zmysel, ale preto, že Ťa už PPP naučila, že máš strach jak hovädo). Aby si sa raz nemusel báť. Aby sa raz jedlo nebolo TÉMA a stalo takou samozrejmosťou a neutrálnou vecou ako je čistenie zubov. Ešte krátke pokračovanie v komentároch 👇👇👇
    Ak telo dlhodobo nedostáva dostatočné množstvo Ak telo dlhodobo nedostáva dostatočné množstvo energie, začne hospodáriť s tým čo má, prísnejšie. Naše telo je programované na prežitie hladomoru. Bude pomaly míňať tukové zásoby a postupne pozastavovať a spomaľovať jednotlivé svoje funkcie, tie tisícky reakcií, ktoré v ňom prebiehajú každú sekundu. ( Áno tuk je v našom tele NEVYHNUTNÝ a zďaleka tu nie je len preto, aby nám pomohol zachovávať stálu teplotu tela) .Bude hibernovať –spomaľovať svoj vnútorný oheň (metabolizmus). Výsledkom je, že v tele sa bude vytvárať menej tepla a to, ktoré sa vytvorí, bude držané primárne v jeho strede, kde sú životne dôležité orgány, ktorých funkcia musí byť zachovaná. Z mojich príspevkov už viete, že náš hlavný termoregulačný orgán je PEČEŇ a tá je pri dlhodobo nedostatočnom príjme potravy poškodená. Znižuje sa prietok krvi do nie až tak dôležitých končatín, tie sú chladné, je ti (stále) zima. Končeky prstov rúk a nôh môžu chytať farbu do fialova, niekedy až do biela a sú bolestivé (Raynaudov syndróm), fialové pery, či fialová cestička vo vlasoch a to aj vo vnútri, kde ostatní ľudia sedia v krátkom rukáve. Nevieš sa nijakovsky zahriať. Nepomáha ani vrstva či dve navyše. Tá zima ide akoby zvnútra. Telo nemá dostatok energie, aby vytvorilo teplo. Hladuje. Nemusí to znieť vážne, no je tam toho tak mi je zima. Ale len pokiaľ si neuvedomujem, že stále teplota tela v jeho jadre okolo 37 stupňov má obrovský význam. Pretože to je teplota, pri ktorej enzýmy, ktoré sa zúčastňujú pri tých tisíckach reakcií v našom tele, fungujú správne. Výskumy ukazujú, že u ľudí s reštriktívnymi poruchami stravovania táto vnútorná teplota môže byť o stupeň a viac nižšia. Čo taká znížená telesná teplota okrem neustáleho pocitu chladu spôsobuje? V nímanie reality môže byť zmenené, často sa objavuje zmätenosť či ospalosť, spomalená reč a reakcie, plytké dýchanie, stuhnutosť končatín a zlá kontrola pohybov, na tele sa postupne vytvorí jemné svetlé ochlpenie – lanugo. Zvyčajný sprievodný jav podchladenia – tras tela tu často paradoxne chýba. Pokračovanie v komentároch 👇👇👇
    Follow on Instagram

    Kategórie

    • Health At Every Size
    • PPP
    • Recovery
    • Zaujímavosti

    3 najnovšie články

    • Nie je to o jedle…a zároveň je to o jedle (Môj príbeh)
    • Čo je príčinou porúch príjmu potravy?
    • Keď sa jedlo stáva hrozbou

    Instagram feed
    Priatelia, dnes sa chcem s Vami podeliť o jeden Priatelia, dnes sa chcem s Vami podeliť o jeden veľmi dôležitý moment môjho života. Po dlhých mesiacoch náročného štúdia a neskôr aj supervízií, je to tu – som certifikovaný kouč (akokoľvek nemám to slovo rada) pre recovery z porúch príjmu potravy. Je to zatiaľ asi prvá vec, ktorú sa mi v živote podarilo dotiahnuť do konca (aj keď koniec to nie je, keďže ma čaká povinné kontinuálne vzdelávanie aby mi certifikát ostal) a ešte stále to tak nejak spracovávam. Ako človek, ktorý má 100% temperament typický pre anorexiu sa neviem tešiť z tohto úspechu, lebo opäť to, čo ma motivovalo, bol strach zo zlyhania. Napriek tomu, viem, že do svojej práce, ktorá začala už dávno pred štúdiom, dávam celé svoje srdce, že to, čo tu s Vami zdieľam má veľký zmysel a môže pomôcť a veľmi dúfam, že je to niečo čomu sa raz budem môcť venovať full time. Veľmi pekne ďakujem za všetky Vaše správy, ktoré mi denne chodia, za to, že so mnou zdieľate svoje príbehy, úspechy aj pády. Prežívam to všetko s Vami, hoci niekedy asi neodpoviem tak, ako by ste si želali. Viete, ja nie som v ničom výnimočná, úplne obyčajná žena, nemám žiadne špeciálne vlastnosti ani talenty a vyliečila som sa. A to je aj dôvod, prečo správu, že plné vyliečenie je možné, potrebujem dať ďalej. Z každej strany počúvam, že PPP bude so mnou do konca života a TO NIE JE PRAVDA. Nemusí to tak byť. Nie je to ľahké ale edukácia o ochorení (bez klasických stereotypov), nutričná rehabilitácia a tvorba nových nervových spojení (zdravého správania) k tomu vedie. Thank you @carolyncostin and @ccicoaching . It has been an honour to be part of this experience. Thank you @karinlewisedc because without your podcast I wouldn't have known about this amazing opportunity. #fullrecoveryispossible
    Neskoro som si všimla, že na túto tému vydala Neskoro som si všimla, že na túto tému vydala dávnejšie IGTV video moja snáď môžem povedať kamarátka, aktivistka pre recovery @emilyspence__ . Najprv teda, že kurnik šopa, čo s mojím už rozpísaným príspevkom v podstate o tom istom. A potom, že snáď to všetci prežijeme, plagiátov na IG je aj tak požehnane a možno tu predsa len nájdete aj niečo nové. Nejdem sa zaoberať tým, prečo rátaš kalórie a rovno smerujem príspevok k tým, ktorých to otravuje, sú obsesívni a chcú s tým prestať. Lenže ono to akosi nejde...Jednak ak si nezapíšeš do My fitnes spal si veľmi nervózny a bojíš sa jesť/a alebo to už ani zapisovať nepotrebuješ, lebo máš perfektne vycibrenú kalkulačku v hlave a zoznam kalorických hodnôt všetkých potravín, ktoré ješ, hneď vedľa toho a všetko to naskakuje samé. Je to niečo, čo si začal robiť pred dlhým, dlhým časom a odvtedy to zopakoval každý deň niekoľkokrát. Náš mozog priatelia, je neuroplastický zázrak a rád sa učí. Všetko, čomu dávame pravidelne pozornosť sa zapisuje a tvoria sa nervové dráhy. Čím častejšie to zopakujeme, tým sú dráhy pevnejšie. A postupne vznikajú automatické vzorce. Už nemusíš ani nijako vedome usilovať a hľa výsledné číslo máš hneď. Okej ale čo s tým? Tak ako si sa naučil, že rátanie kalórií je dôležité, môžeš sa naučiť presný opak. Že to pre teba význam nemá. Nie však tým, že si budeš opakovať: „Nemá to význam, nemá to význam.“ Ale AKCIOU. Prestaneš robiť všetky akcie spojené s kcal, ktoré si robil doteraz. Budeš sa vlastne tváriť, že Ti na tom nezáleží. Fake it, till you make it. • Vymažeš aplikácie pre rátanie kcal a makier • Daruj/vyhoď/odlož kuchynské váhy niekam, kde sa k nim nedostaneš. NEPOTREBUJEŠ VEDIEŤ PRESNÉ MNOŽSTVÁ. Hovoríš, že ale ty pravidelne pečieš a nemôžeš ich vyhodiť? Okej, maj ich k dispozícii len keď je to nevyhnutné. Navažovanie vločiek do rannej kaše nie je tá situácia :-) • Prestaneš kontrolovať nutričné hodnoty potravín, ak tie čo jedávaš poznáš z pamäti, tak sa snaž zaraďovať nové potraviny, ktorých hodnoty nepoznáš. TIP:Môžeš niekoho poprosiť / prípadne si sám prelepiť alebo začmárať etiketu fixkou Pokračovanie v komentároch 👇👇👇
    Moje bežné raňajky v anorexii boli tenučký š Moje bežné raňajky v anorexii boli tenučký štvorček nejakého fitness chleba so smotanovou nátierkou so zníženým obsahom tuku. Normálny človek by to mal asi na 5 hryzov, teda tak minútu jedenia. Mne to trvalo viac ako 20 minút. Najprv som veľmi pomaly poohryzovala kôrku a ešte pomalšie som malinkými sústami zjedla stred. Chutilo to vynikajúco a ja som chcela predĺžiť jeden z mála momentov dňa, keď som mohla jesť... Vráťme sa späť k Minnesotského experimentu. Zúčastnilo sa ho 36 perfektne psychicky aj fyzicky zdravých mužov, ktorých vystavili polročnej fáze polohladovania (mohli prijímať len 1500kcal). To, že u nich dôjde k strate hmotnosti bolo všetkých viac ako jasné, nikto ale nečakal aké množstvo iných zmien sa udeje. Polohladovanie výrazne ovplyvnilo spôsob akým pristupovali k jedlu. Stalo sa hlavnou témou ich dňa, myšlienok a rozhovorov. Účastníci začali čakávať v jedálni už dlhé minúty pred časom výdaja jedla, v rade k výdajnému okienku sa predbiehali, boli nervózni, porovnávali či niekto toho nedostal viac. Rozvinuli sa u nich rôzne až bizarné rituály, ktoré praktikovali počas konzumácie jedla. Niektorí ho zmiešavali, iní vkladali do úst v presnom poradí, ktoré sa nesmelo meniť (najprv ryža, až potom kapusta..) alebo si jedlo zaliali vodou ,aby to celé malo väčší objem či jedli neuveriteľne dlho, aby si čo najviac vychutnali prítomnosť potravy. Hovoríme o manipulácia s jedlom, s ktorou sa bežne stretávame u ľudí trpiacich reštriktívnymi poruchami príjmu potravy. Mylne sa predpokladalo, že toto správanie je vyvolané psychickou poruchou, v skutočnosti takáto ritualizácia je prejavom podvýživy človeka, pričom môže alebo nemusí byť prítomná aj PPP. U PPP často slúži aj k tomu, aby človek zjedol čo najmenej a nejakým spôsobom to zakryl, hlavne pri spoločnom stolovaní. Toto správanie odozneje väčšinou s nutričnou rehabilitáciou. Prečítaj si nasledujúci zoznam: • Veľmi pomalé jedenie • Odkladanie príboru z rúk po každom súste, používanie príborov na jedlá, ktoré sa bežne jedia rukami – napr. pečivo/sendvič • Dlhé pauzy medzi jednotlivými sústami • Zmiešavanie jedla • Naopak rozdeľovanie jedla a jedenie určitých vecí v presnom poradí Pokr. 👇👇👇
    „Ale silové cvičenie pomáha zvyšovať kostnú hmotu!“, častý argument, dostávam, keď sa snažím trošku zabŕdať do Vášho vzťahu s cvičením. A máte pravdu, ALE.. Bohužiaľ nemáme dôkazy, ktoré by tento fakt potvrdzovali aj u pacientov s reštriktívnymi PPP. Práve naopak sa ukazuje, že cvičenie v podváhe má na budovanie kostnej hmoty NEGATÍVNY VPLYV. Vedie k jej ešte väčšiemu odbúravaniu. Zvýšené riziko patologického poklesu kostnej hmoty majú pacienti s primárnou amenoreou (tí, ktorí kvôli podváhe menzes nikdy nedostali), alebo ak strane menštruácie došlo v puberte, kedy je tvorba kostnej hmoty najvyššia a pokiaľ amenorea trvá dlho – už 9 mesiacov bez menštruácie zanecháva viditeľné dopady na kostnej hmote. Jediná zatiaľ potvrdená fungujúca liečba pre anorexiou indukovanú osteopéniu a osteoporózu je NUTRIČNÁ REHABILITÁCIA, jednoduché a zároveň to najzložitejšie riešenie. Viem, že problém je strach, z priberania tuku, oveľa ľahšie sa človek zmieri s budovaním svalovej hmoty – ale mám dobrú správu samotná nutričná rehabilitácia vedie k budovaniu OBOCH  Dokonca pri hlbokej podvýžive sa primárne buduje svalová hmota. A nie je na to potrebný ani zvýšený príjem proteínov. Zaujímavé, že? Tá potreba cvičenia vychádza primárne z Tvojho PPP JA, ktoré túži po výkone a výdaji energie a produkuje menej výčitiek keď niečo robíš a nesedíš na gauči. Povolí Ti jesť viac. Vždy s podmienkou pohybu. A toto pravidlo ak ho neadresuješ Ti ostane aj po pribratí xy kilogramov. Aby si mohol normálne jesť MUSÍŠ cvičiť. No matter what. Možno povieš, že pohyb miluješ. Ale prečo si tak nervózny až agresívny, keď Ti niečo zabráni ísť na plánovaný tréning? Cvičenie v podváhe je rizikové nielen pre riziko zlomenín (na to nemusíte ani padnúť, krehké kosti sa môžu lámať aj pri bežných cvikoch) ale aj z množstva iných dôvodov. Energetický deficit ovplyvňuje všetky orgánové systémy a oslabené telo nemusí byť schopné pri námahe udržiavať rovnováhu svojho prostredia. Porucha elektrolytovej rovnováhy, ktorá môže viesť ku kolapsu až smrti je tiež veľkou hrozbou. Hlavne ak cvičíme aj napriek vyčerpaniu, dehydratácii či dlhší čas. Pokračovanie v komentárov 👇👇👇
    VYHÝBANIE SA RIZIKÁM, ÚZKOSTLIVOSŤ, USTRÁCHAN VYHÝBANIE SA RIZIKÁM, ÚZKOSTLIVOSŤ, USTRÁCHANÁ POVAHA: Nešoférujem, hoci mám vodičák, priznám sa, že aj pri bicyklovaní pociťujem stres. Neznášam nič spojené s vyplavením adrenalínu – žiadne tobogány, kolotoče, motokáry, skákanie do vody, rýchlu jazdu na lyžiach. Bojím sa búrok. Žasnem nad tým, že ľudia dokážu pokračovať v prechádzke či posedávaní v parkoch, keď sa čierni obloha a v diaľke hrmí. Nevidia to blížiace sa nebezpečenstvo? NECHOPNOSŤ ZNÁŠANIA ZMIEN, NEFLEXIBILITA A NEIMPULZIVITA, HANBLIVOSŤ Akékoľvek zmeny z bežnej životnej rutiny znášam ťažko. Pamätám si, keď nám na hospitalizácii povedali, že presunú pár pacientov ,vrátane mňa, z oddelenia A, kde boli ťažšie prípady, na Bčko, obliala ma hrôza. „Prečo? Veď tu som zvyknutá. Ja nechcem ísť nikam!“ Inak oddelenie B bolo od A oddelené jednou stenou, spoločná jedáleň. No big deal. Nová škola, nová práca, noví ľudia sú pre mňa zaťažkávajúce skúšky. Keď som chcela ísť 1x do posilňovne, odhodlávala som sa mesiac a kopu akcií som sa pre môj strach z nových neznámych vecí nezúčastnila. Nie som spontánna. Ani trochu. Spontánne veci mi robia stres. Okrem toho som aj veľmi hanblivá. Čo možno pri mojom profile na IG tak nepôsobí ale v reálnom živote pošlem do bufetu kúpiť kofolu radšej manžela (a nielen preto, aby platil on :-D ) VYTRVALOSŤ, STRACH ZO ZLYHANIA, OBAVA Z NESPRÁVNYCH ROHODNUTÍ,PESIMIZMUS Väčšinou vo veciach, ktoré robím, dosahujem nadpriemerné výsledky. Nie preto, že som extrémne šikovná ale som dríč. Viem tomu venovať hodiny, som na seba prísna. Aj keď sami x krát potvrdilo, že som schopná neuveriteľných vecí, do každej novej vstupujem s myšlienkou, že ju určite nezvládnem. „Tati ja neviem ako zvládnem násobilku“, táto veta, ktorú som povedala otcovi na konci školských prázdnin, pred začiatkom druhého ročníka mi ostane navždy zapísaná. Zvykli o mne vravievať, že som cieľavedomá a idem si za svojím. V skutočnosti nie som, len mám obrovský strach zo zlyhania. Dobré výsledky neprinášajú radosť, len úľavu, že to nedopadlo zle. Zo svojich úspechov sa nezvyknem tešiť, pre môj mozog sú samozrejmosť. Pokračovanie v komentároch 👇👇👇
    Priatelia, Dnes len taká otázka na zamyslenie. Priatelia, Dnes len taká otázka na zamyslenie. Všetci tak nejako chápeme a máme PPP spojené s tým, že sú to psychické ochorenia. Prečo ich potom berieme vážne AŽ keď majú FYZICKÉ PRÍZNAKY? Fyzické prejavy sú absolútnym vyvrcholením celého toho marazmu, keby je už choroba plne rozvinutá. Nie je to však hlavná zložka patológie ochorenia. Kvôli neprítomnosti fyzických prejavov nedostávajú liečbu Tí, ktorí ju veľmi potrebujú. Kvôli neprítomnosti fyzických prejavov máme stále pocit, že nie sme SICK ENOUGH a iní sú na tom horšie. Kvôli neprítomnosti fyzických prejavov to ochorenie nie je brané vážne. PPP rapídne znižujú kvalitu života a zdravie jedinca. Sú to psychické ochorenia s najvyššou úmrtnosťou. For my english speaking followers: Dear friends, Sometimes I wonder.... We all understand and link eating disorders with mental illnesses. So I am asking.. Why don´t we take them seriously UNTIL they have PHYSICAL SYMPTOMS? Physical manifestations are the absolute culmination of all that mess, when the illness is already fully developed. However, it is not a major component of the pathology of the disease. Due to the absence of physical manifestations, those who need it do not receive treatment. Due to the absence of physical manifestations, we still feel that we are not SICK ENOUGH and others are in worse condition. Due to the absence of physical manifestations, our illness is not taken seriously. Eating disorders rapidly reduce an individual's quality of life and health. These are mental illnesses with the highest mortality rate. #eatingdisorders #eatingdisorderawareness #edawareness #anorexia #bulimia #othorexia #bingeeating #arfid #mentalillness #psychickeochorenia
    Množstvo ľudí (aj rodičov) sa spolieha na to, Množstvo ľudí (aj rodičov) sa spolieha na to, že nemocnica ich zachráni, že človek sa tam ak nie úplne vylieči, tak rozhodne zlepší svoj stav v PPP a už to bude potom lepšie. Absolvuje sa teda pobyt, často niekoľkomesačný , príde prepustenie a očakávanie nového zdravšieho života. A potom kruté prebudenie. Nejde to. Prvé pochybnosti sú už pri raňajkách. Čo si mám vlastne dať? A koľko? A o koľkej? A vmestím pred obedom ešte desiatu? Večer ma kamaráti volajú von ale čo s jedlom? Mám si ho dať predtým? Tam alebo potom? Strach. Veľký strach a neistota nonstop. Bezmocnosť. Nie je nikto, kto by človeka pochopil a usmernil tak ako on potrebuje. Čo je pre neho prirodzená reakcia a spôsob ako sa ukľudniť? Reštrikcia. Väčšinou začína nenápadne, podvedome. A príde relaps. Nie preto, že na to človek kašle a nechce sa vyliečiť (aj keď ambivalencia okolo vyliečenia je rozhodne súčasťou tejto choroby a často ešte nie je ten správny čas keď človek chce) . Nie preto, že je chodiaca povrchnosť a jediné na čom mu záleží je chudé telo. Problém je systém. V nemocnici je všetko nalinajkované – časy jedla, presne dané jedlo a porcia už rovno pripravená na tanieri. Netreba robiť rozhodnutia. Všetko je dané, mozog to berie ako správne a cíti sa bezpečne. Chýba nám nejaký prechod medzi nemocnicou a životom doma, kde by sa pacient učil robiť rozhodnutia v jedle, kde by sa začal učiť dôverovať sebe a svojmu výberu a získal v sebe istotu, miesto kde by si trénoval nákupy v potravinách, kde by sa učil variť tak, aby jedlo neochudzoval o dôležité zložky (tuky na Vás pozerám), kde by sa učil, že je v poriadku zjesť to, čo navarí, a že jedlo nemusí byť perfektné. Zrazu len príde domov, musí toto všetko zvládnuť sám a ten PPP hlas ešte nestihol zoslabnúť. Je tam a každým zaváhaním dostáva viac a viac priestoru. Ak si bol prepustený z nemocnice a si stratený, vedz, že v tom nie si sám a nie je to Tvoja chyba. Je to chyba systému. Pokračovanie v komentároch 👇👇👇
    Tuk je pre naše telo veľmi dôležitý. Články Tuk je pre naše telo veľmi dôležitý. Články o tom prečo, si ľahko nájdete v hociktorej výživovej príručke či na Google .V skratke spomeniem jeho významnú funkciu v udržiavaní stálej teploty tela, vstrebávaní vitamínov, tvorbe hormónov, je to naša významná zásobáreň energie. Málo sa však hovorí o tom, aký dôležitý je tuk pre našu nervovú sústavu, kde tvorí významnú štrukturálnu zložku. Základnou stavebnou aj funkčnou jednotkou nervovej sústavy sú nervové bunky – NEURÓNY. Sú navzájom spolu pospájané a vzájomne komunikujú pomocou svojich výbežkov (dendrity a axóny). Práve tieto výbežky sú obalené tukom, ktorý zohráva kľúčovú úlohu v prenose signálov v našej nervovej sústave. Na povrchu výbežku tvorí meylínovú vrstvu, ktorá izoluje nervový vzruch od okolitého prostredia, aby sa naozaj dostal len tam, kam má a to dostatočne rýchlo. Btw. vedeli ste, že náš mozog je zo 60% tvorený práve tukom? Reštriktívne poruchy stravovania sú charakterizované nízkym energetickým príjmom a vyhýbaním sa rôznym potravinám. Dnes sú to často sacharidy a stále hlavne tuky. Tuk nám tak nejako nesprávne symbolizuje priberanie. Je síce energeticky bohatý a netvorí hlavnú zložku potravy, to ale neznamená vynechať ho. Pretože príliš nízke zásoby v tele vedú k poruchám mnohých funkcií. Vieme, že úspešná liečba PPP pozostáva z dvoch vzájomne sa prelínajúcich častí: 1.NUTRIČNÁ REHABILITÁCIA – návrat tela do jeho geneticky daného zdravého váhového rozmedzia (nemá nič spoločné s BMI). 2.TVORBA NERVOVÝCH SPOJENÍ (neuronal rewiring) – aktívna práca s pravidlami a presvedčeniami, ktoré si človek v PPP vytvoril = učenie sa nových návykov. V oboch má tuk nezastupiteľnú úlohu, uľahčuje nutričnú rehabilitáciu, v malom objeme poskytne dostatočné množstvo energie a pomáha nám k regenerácii nervovej sústavy a k tomu, aby novo vytvorené zdravé nervové spojenia spolu lepšie komunikovali. Viete, že ja nie som nejaký zástanca toho, že by nutričná rehabilitácia mala byť nejaká vzorová s vyváženými pomermi. Práve naopak, byť schopní prijať aj „nesprávne“ stravovanie a sedieť s tou nepohodou je silná zbraň proti PPP. Pokračovanie v komentároch 👇👇👇
    Koľko kcal by mal prijímať človek, ktorý sa l Koľko kcal by mal prijímať človek, ktorý sa lieči z reštriktívnej poruchy stravovania a podváhy? Veľmi ťažká otázka.. Väčšinou je takémuto pacientovi stanovený príjem, ktorý je v rozhraní normálneho príjmu potravy pre človeka jeho výšky, váhy a veku. Pacient začne priberať. Najprv to ide relatívne podľa plánu. Až zrazu nie. Priberanie sa spomaľuje až zastavuje, dokonca prichádza k poklesu hmotnosti. Často v dôsledku nedostatku informácii o patológii reštriktívnych PPP je rodina pacienta frustrovaná a podozrievavá, viní ho za nedostatočnú snahu. „Cvičíš tajne?“ „Vraciaš?“ „Užívaš preháňadlá?“. Hoci nespolupráca pacienta je v terapii častá záležitosť, on veľakrát naozaj 100% dodržuje režimové opatrenia, no napriek tomu chýba progres. Telo v liečbe z dlhodobej podvýživy totiž nefunguje tak, ako by sme predpokladali. Výskumy ukazujú, že energetické potreby takéhoto organizmu sú oveľa vyššie, než si vieme pripustiť. Vyhladované telo bude potrebovať tisícky kcal denne, aby bolo schopné dostať sa späť na svoje geneticky dané zdravé váhové rozmedzie a aby opravilo poškodenia spôsobené podvýživou. Stretávame sa tu s obdobím hypermetabolizmu, kedy metabolizmus človeka pracuje NEEFEKTÍVNE a namiesto toho, aby prijatú energiu telo využívalo na budovanie tkaniva a jeho reparácie, mení ju na teplo. Zatiaľ neexistuje jednoznačné vysvetlenie prečo sa to deje. Ale pacienti sa môžu stretnúť s návalmi horúčavy a potením, väčšinou hovoria o nočnom potení, kedy sa zobúdzajú úplne prepotení a mokrí až musia vymeniť posteľné prádlo. Ich telo tvorí nadmerne veľa tepla, sú hypertermickí. Teplom odchádza z tela veľké množstvo energie tak povediac do vzduchu a na to, aby nutričná rehabilitácia pokračovala, prípadne bola udržiavaná stabilná hmotnosť, sú potrebné zrazu vysoké množstvá energie (často až 70-100 a viac kcal/ kg telesnej hmotnosti). Pokračovanie v komentároch 👇👇👇
    PPP sa spájajú so strachom zo zmeny tela, navýšenia hmotnosti, tučnoty, poruchami vnímania svojho tela, prílišnou kritickosťou a celkovo negatívnym vzťahom k telu. Často sa preto stretávame s tým, že keď človek zje viac než plánoval a cíti sa plný, extrémne sa preje, niečo mu skríži plány a nemôže absolvovať svoj pravidelný tréning, proste akokoľvek sa vychýli zo svojej rutiny, má hneď potrebu skontrolovať, či sa jeho telo nezmenilo. Pretože on ten pocit má. Doslova cíti, že to telo je väčšie, hlavne v partiách, ktoré ho trápia najviac. A tak okamžite s cieľom ukľudnenia sa, nastupuje váženie, meranie obvodov, chytanie si „tukov“ či vytŕčajúcich kostí, obzeranie v zrkadle, skúšanie vecí, ktoré nosíme keď sme najviac fit, porovnávanie si tela s inými, či svojimi staršími fotkami. Ak sa táto domnienka potvrdí nasleduje nejaký trest – hladovka, vracanie, laxatíva, „spálenie kcal cvičením...alebo proste len úplne pokazený deň. Všetko je na hov.. Alebo sa ani nič nemusí stať len proste niekoľkokrát za deň má potrebu nejakým spôsobom skontrolovať svoje telo. Keby náhodou.. Už si ani neuvedomujeme, že vlastne automaticky siahame po nejakej forme skontrolovania svojho tela. Potrebuje sa uistiť, že všetko je v poriadku, potrebujeme sa akútne vyhnúť zlým pocitom. A neuvedomujeme si , že to celé vlastne ani nefunguje, pretože s najväčšou pravdepodobnosťou aj tak budeme cítiť zmenu tela a táto kontrola pokoj neprinesie. Naopak , zvýrazní sa už aj tak nadmerné uvedomovanie si svojho tela a negatívny postoj k nemu. V skutočnosti body checking strach len posilňuje a umocňuje iracionálny vzorec, že jedlo / vynechané cvičenie / menej krokov = instantná zmena tela. Ľahko zabúdame, že akýkoľvek pocit, či už dobrý alebo zlý je vždy dočasný a odozneje sám. Nie je potrebné robiť nič. Namiesto jeho vyhýbania sa radšej učiť tolerancii. Body checking je zlozvyk, ktorí Ti nepomáha. Body checking je patologický coping mechanizmus. Chorý spôsob, ktorým sa snažíš zbaviť úzkosti. Dobrá správa je, že tak ako si sa ho naučil, vieš sa ho aj odučiť. Pokračovanie v komentároch 👇👇👇
    Vedeli ste, že pri reštriktívnych poruchách st Vedeli ste, že pri reštriktívnych poruchách stravovania sa stretávame aj so zmenami frekvencie močenia? Na jednej strane je to znížené močenie (moč je vysoko koncentrovaný) v dôsledku dlhodobo nízkeho príjmu potravy a tekutín. Takáto dlhodobá dehydratácia organizmu môže okrem iných vážnych komplikácií viesť aj k tvorbe obličkových kameňov. Ale častejšie je to opačná situácia - zvýšená produkcia moču = POLYÚRIA. Dlhodobý energetický deficit sa spája so zníženou schopnosťou obličiek zahusťovať moč, zmenami v hospodárení s vodou a elektrolytami a hormonálnou dysreguláciou na osi mozgových štruktúr hypotalamus – hypofýza. Zložito napísané ale v skratke, v obličkách sa znižuje schopnosť vstrebávania vody spať do krvného obehu a preto sa vo vyššej miere vylučuje sa spolu so sodíkom von z tela. To by až taký problém nebol, pretože telo má mechanizmy ako sa s väčšou stratou vody vyrovnať – hypotalamus vylúči viac antidiuretického hormónu (nazýva sa aj vazopresín), ktorého hlavou úlohou je znižovať tvorbu moču v obličkách. Tým by sa celá situácia vyriešila AVŠAK pri reštriktívnych PPP, obličky na antidiurietický hormón veľmi nereagujú. U pacienta sa to prejavuje zvýšeným smädom, frekvenciou močenia a objemom moču. Tento stav sa nazýva aj Diabetes insipidus alebo úplavica močová ( nenechajte sa zmiasť slovom Diabetes, s cukrovkou nesúvisí, cukrovka = Diabetes mellitus – úplavica cukrová). U PPP pozorujeme miernejšie prejavy, teda zvyčajne tvorba moču nedosahuje enormné čísla 20l denne ako je bežné u tejto diagnózy. Zvyčajne sa regulácia tvorby moču upraví nutričnou rehabilitáciou. Zvýšená tvorba moču je často spôsobená aj jednoducho nadmerným príjmom tekutín, v snahe naplnenia žalúdka a zastavenia pocitu hladu, nadmerným strachom z nedostatočného pitného režimu, potrebou „očistenia tela“ od toxíno. Je to aj spôsob znižovania úzkosti. Tu hovoríme o psychogénnej polydipsii. Môže sa to zdať ako nevinná vec, no je tam toho, tak veľa pijem. Ale treba si uvedomiť, že starý známy výrok filozofa a lekára Paracelsa – „Dávka je jed“ platí pre všetky veci okolo nás – aj vodu. Pokračovanie v komentároch 👇👇👇
    „Nie mami, ja som už jedla v meste.“ (od obe „Nie mami, ja som už jedla v meste.“ (od obeda som nejedla nič, kamoškám som vravela, že sa najem doma) „Nie ďakujem, nie som hladná.“ (posledné jedlo som mala pred viacerými hodinami ale to ponúkané som si nevedela predstaviť zjesť) „Nie, určite som neschudla.“ (ručička na váha zase ráno ukázala nižšie číslo, také o ktorom som vedela, že to fakt, fakt nie je dobré) Neviem či som za celý život povedala toľko klamstiev ako to bolo počas akútnej fázy PPP a prvých mesiacov liečby. Asi nie. Klamanie, zatajovanie, vymýšľanie si, vyhýbanie sa odpovedi /ľuďom. To je každodenná realita PPP. Okrem jedla a vynechania cvičenia to bolo ďalšia vec z ktorej som mávala silné výčitky svedomia. Ja som bola naozaj slušné a čestné dievča. Teraz som sa sama sebe hnusila. Ako môžem najbližším ľudom do očí takto klamať? A každý deň? Výbuchy agresivity pokiaľ ma upodozrievali už bola len čerešnička na torte. „Prečo mi neveríte? Vy si myslíte, že by som Vám vedela klamať?“ Au. Klamanie nie je nikdy v poriadku, napriek tomu ale nie si zlý človek. Chcel si chrániť to, čo sa pre Teba stalo životne dôležitým, svoje pravidlá, ktoré jediné sú správne. Chcel si chrániť seba, pretože zjedenie večere, ktorú mama navarila pre Teba predstavovalo najstrašnejší strach v živote. Priznať, že máš hlad a prijať ponúkané jedlo by znamenalo sedieť potom s bolesťou brucha, neutíchajúcim krikom v hlave, nepokojom v celom tele, išlo by Ťa roztrhať z vnútra. Pocity, ktoré ten, čo to nezažil, nemá šancu pochopiť. Pocity, ktorým sa snažil vyhnúť každý normálny človek. Neklamal si z ľahostajnosti a zlého úmyslu. Ty si v tej chvíli bojoval o svoj život. Opäť robil si to najlepšie, čo si v tej chvíli vedel. V tej chvíli bol hlas PPP najhlasnejší zo všetkých. Verím, že aj vďaka mne vieš, že v skutočnosti to, čo je pre nás dobré nám je v recovery nepríjemné a prináša strach. Každý krôčik sa počíta, každé jedlo, ktoré je iné ako rutina je krok v pred, každá pravda namiesto lží znamená zdravie. #eatingdisorders #ppp #klamanie #lies #fear
    Všimli ste si, že ľudia s PPP sa zväčša stra Všimli ste si, že ľudia s PPP sa zväčša stravujú inak než ich rodina? A to teraz nemyslím len počas choroby ale aj v liečbe. Majú isté preferencie, často aj stravovací štýl a potrebu, aby to bolo zdravé (podľa ich aktuálnej predstavy zdravého stravovania). Veď človek by sa mal stravovať zdravo! A s tým určite súhlasím ALE nemalo by to byť na podklade iracionálneho strachu dať si niečo iné než mi povolí hlava. Človek by sa po konzumácii niečoho nového / iného nemal cítiť ako prejdený parným valcom, nechutný, tučný a nemal by mať potrebu kompenzácie. Ak by som v niečom mohla poradiť rodičom, ktorí majú dieťa s PPP trvajte na tom, aby jedlo s Vami, rovnaké jedlá ako Vy. Minimálne v niektorej fáze liečby na to prechádzajte. Lebo je obrovská pravdepodobnosť, že má svoje jedlá len preto, že ostatné mu prídu nesprávne. Lebo je ovládaný svojím silným PPP hlasom. Pamätám sa na jednu situáciu zo svojej liečby. Bol takmer čas večere, ja som si celý deň plánovala dať pečivo so smotanovou nátierkou. Počas dňa som tomu prispôsobovala výber ostatných jedál. Išla som si teda pripraviť večeru, otvorím chladničku a nátierky nikde! Niekto mi ju zjedol! Panika! Stres! Zlosť! Kto si to dovolil? Veď vedia, že je moja! Čo ja teraz budem jesť? Nič. Ja si nič iné nedám. O pol ôsmej za mnou mama prišla, prečo som ešte nevečerala a ja som jej vykričala, že nemám nátierku, a preto jesť nebudem. Musela sa obliecť a ísť ju kúpiť. Akurát to bola taká špeciálna nátierka, ktorú nemali hocikde, takže večierka pri dome to nevyriešila a trepala sa až do supermarketu. Hon za nátierkou jej zabil hodinu. Ja som si večeru spravila bez poďakovania. Cítila som sa mizerne, jednak už bolo neskoro, rozbili sa mi plány a ešte som si aj naplno uvedomovala aká som odporná a nevďačná. Toto sú situácie, ktoré by postupne v liečbe už nemali byť tolerované. Namiesto toho aby mama šla zháňať nátierku, by mi mohla ponúknuť radšej alternatívy z toho čo máme doma, čo by bola iná vec, ktorú by som zvládla skúsiť, hoc aj v menšom množstve? Vysvetľovanie, že lipnutie na mojom pláne mi nepomáha, rozprávanie sa a trvanie na tom, že mi to nepovolí, lebo tým dáva priestor mojej chorobe. Pokračovanie 👇👇👇
    Napadla Vás niekedy takáto veta? Mňa počas PPP Napadla Vás niekedy takáto veta? Mňa počas PPP asi miliónkrát. Že niečo také pre mňa proste nebude možné, niekto iný to možno dá, ja nie. Dnes už viem, že v týchto chorobách až tak výnimoční nie sme a vzorec myslenia je veľmi podobný. Strachy iné, z najrôznejších vecí. Ale ešte sa mi nestalo, že by mi niekto povedal vec, ktorú aspoň 1 iný človek v PPP nerobil tiež. Je jedno v ktorom štádiu choroby si, je možné sa mať lepšie. Pretože to ako teraz žiješ, je naučené správanie. Niekde tam v minulosti si sa z nejakých dôvodov rozhodol jesť menej / zdravšie / spevniť postavu / riešiť zdravotné problémy. Upravil si stravu, možno pridal pohyb. Namiesto tej poobednej sladkosti si siahol po jablku. To si robil nejaké obdobie a Tvoj mozog sa začal učiť „Ahá, môj človek sa tej sladkosti vyhýba, asi bude na nej niečo zlé, nebezpečné. Musím ho pred ňou aj podobnými vecami vystríhať, aby si neublížil.“ Mozgová štruktúra amygdala začala postupne pri tom ako si otvoril dvere do špajze vysielať signál – úzkosť. Sladkosť síce pre Teba vyzerala fajn ale už len držanie v ruke spôsobilo nepríjemné pocity. Zvláštny nepokoj. Žiadny človek sa nechce cítiť zle a je prirodzené, že sa tomu vyhýbame. Nie, radšej to ovocie. Čím dlhšie si niečo takéto nejedol, tým horšie si sa cítil ak Ti to niekto ponúkol, prípadne si musel isť niekde, kde iné jedlo nebude. Prišlo Ti to také nesprávne. Výčitky, stres, napätie, hnev, agresivita. Všetko mechanizmy ako sa Ťa amygdala snažila chrániť pred iracionálnym nebezpečenstvom. Chyba v programe. A to všetko len preto, že si sa nejakým spôsobom dostal do energetického deficitu a začal sa veciam vyhýbať. Preto, že si nesieš vo svojom genetickom kóde aj trošku iné gény, pre ktoré v deficite reaguješ na jedlo inak ako ostatní ľudia. Niečo za čo nemôžeš ale návrat do zdravého stavu vieš veľmi ovplyvniť . Tak ako si sa naučil báť sa, vieš sa to aj odučiť. Ukázať mozgu, že nie je dôvod. A to tak, že začneš Tie veci jesť. Budeš do jedálnička pridávať. A opakovať. Zaradíš napríklad doobednú svačinu. Pokračovanie v komentároch 👇👇👇
    Čo nesmie chýbať v Tvojej batožine, keď odchádzaš na dovolenku? Počas anorexie bola hlavná téma balenia JEDLO. Brala som kopy jedla. Len hanba ma zastavila od toho, aby som si na to vzala špeciálnu batožinu. Väčšinou som bola jediná, čo si priniesol také zásoby. Oriešky, sušené ovocie, rôzne tyčinky, ovocie, zelenina, sucháre, v paleo období aj varené zamrazené porcie mäsa, keby vtedy bolo, určite by som vzala orieškové krémy, niekedy aj pečivo aspoň na prvé dva dni, proste niečo čo v danej dobe bolo pre mňa bezpečné a rutinné jedlo. Veľakrát som polku z toho aj ťahala naspäť, pretože som toho vzala strašne veľa alebo proste som sa to jedlo bála pred ostatnými vytiahnuť a dať si ho. Mala som pocit, že ostatní vôbec nepotrebujú jesť tak, ako ja. Ja som stále myslela na jedlo, ktoré ma čakalo v kufri, na jedlo v okolitých stánkoch a potravinách. Ale nemohla som jesť, lebo oni v tej chvíli tiež nejedli. To že si dali poriadne raňajky, obed aj večeru a ja som si len zobla mi nejako nedochádzalo. Vziať si so sebou jedlo pre mňa predstavovalo prevziať kontrolu nad neistou situáciou. Strach z neznáma, ktorý sprevádzal cestovanie bol obrovský a toto bol spôsob ako ho zmierniť. Bol to môj kúsok bezpečia v oceáne rizík. Dnes už viem, že potreba zásob jedla vychádzala aj z mindsetu reštrikcie. Je prirodzené, že vyhladované telo radšej staví na istotu a bude hromadiť jedlo všetkého druhu a na každú príležitosť. A don´t get me wrong, s braním si jedla na dovolenku/cesty nie je nič zlé. Je dobré byť pripravený a mať niečo, keď budete rozlietaní. Ale pri balení by som si zodpovedala na otázky: • Prečo si toho berieš toľko, keď tam máte dohodnutú stravu (napr. si na tábore či už ako účastník alebo vedúci, all inclusive dovča s rodinou..) ? • Zalieva Ťa strach, keď nemáš k dispozícii svoje jedlo? • Radšej si nedáš nič než by si mal siahnuť po niečom, neznámom / nepovolenom? • Musia sa Ti ostatní vo výbere reštaurácie prispôsobovať? Je jedlo zdrojom hádok na dovolenke? • Odrátavaš dni do konca dovolenky, aby si čo najskôr bol vo svojom režime? Pokračovanie v komentároch 👇👇👇
    Počas Minnesotského experimentu vystavili 36 per Počas Minnesotského experimentu vystavili 36 perfektne psychicky aj fyzicky zdravých mužov polročnej fáze počas ktorej mohli jesť len polovičné množstvo ich bežného kcal príjmu (cca 1500kcal). Očakávala sa strata hmotnosti a samozrejme zmeny telesných funkcií. Málokto čakal aké rozsiahle následky takéto hladovanie na ich tele zanechá a že tá najväčšia zmena sa bude týkať ich psychického prežívania. Pre detaily si vyhľadajte príslušný príspevok v histórii, ja sa dnes chcem venovať vplyvu energetického deficitu na LIBIDO, pretože aj tu nastali veľké zmeny. Predtým títo muži vyhľadávali prítomnosť žien, flirtovali s čašníčkami, pozerali si fotky svojich priateliek, ktoré nechali doma a samozrejme pravidelne masturbovali. Nízky kalorický príjem spôsobil stratu záujmu o všetky tieto veci. Sex klesol v rebríčku dôležitosti na posledné miesto. Prečo sa toto deje? Naše telo je neuveriteľne dokonalé vo svojom fungovaní. Vníma, že v okolí sú nehostinné podmienky pre život a nie je vhodný čas pre splodenie potomstva, pretože by sme ho nevedeli uživiť. Veď máme ledva energiu pre seba. To čo sa v tele udeje nie je porucha ale adaptačná zmena, mozgová štruktúra hypotalamus prestane vysielať signály do našich pohlavných orgánov a zníži sa tvorba pohlavných hormónov na minimálnu úroveň. Dostaneme sa akoby späť do prepubertálneho štádia, tzv hypotalamický hypogonadizmus. Znížená hladina estrogénu u žien a testosterónu u mužov spôsobí aj to, že zrazu okolitých mužov a ženy už nebudeme vnímať ako sexuálne objekty, môžu sa nám aj páčiť ale nevznikne žiadna snaha dostať sa bližšie, nebude to vzrušujúce, nebudú predstavy, zanikne prirodzená potreba sexu, dokonca môže nám byť až nechutný a nepríjemný. U žien naozaj môže pohlavný styk spôsobovať diskomfort, tvorba sekrétu je nedostatočná, podvyživené tkanivá sú náchylné na poškodenie a vo vagíne ľahko vznikajú trhliny. Panvové dno môže byť v dysbalancii, príliš stiahnuté a celý akt bude proste bolieť. Pokračovanie v komentároch 👇👇👇
    Toto upozornenie sa vyskytuje pri recovery účtoc Toto upozornenie sa vyskytuje pri recovery účtoch a PPP obsahu pomerne často. Pre tých, ktoré tento svet až tak nepoznajú, má varovať sledovateľa pred obsahom ktorý mu môže potenciálne (v PPP) uškodiť. Napríklad príspevok bude obsahovať obrázky vychudnutého tela, presné kcal, ktoré autor konzumuje či jeho hmotnosť (väčšinou nízke čísla). Všetko veci, ktoré niekoho môžu v PPP sťahovať dole. A keď sa na to človek necíti, mal by radšej daný obsah preskočiť. Hm..ja Vám neviem ale na mňa to pôsobí dosť podobne ako Zakázané strany v istom ženskom časopise, keď som mala 14. Vedele som, že tam bol pre mňa nevhodný obsah a o to viac ma to zaujímalo a chcela som vidieť, čo tam je. Trigger warning pozornosť skôr priťahuje, odolať a nepozrieť si ho po tomto upozornení dokáže len malé percento ľudí. Určite nie tí, ktorí sú hlboko v PPP a ktorým ten obsah najviac škodí. Ono ak sa nad tým zamyslíme je to aj tak smiešne. Používať Trigger warning v spoločnosti kde aj tak na každom kroku niekto rozpráva o diéta a chudnutí, hodinách svojho náročného tréningu, tisíckach nachodených krokov a kilách, ktoré dal dole. Je to všade a ak sa tomu chcem vyhnúť tak sa asi musím odsťahovať niekam, kde žijú ešte pôvodné domorodé kmene. Zjednodušene..nedá sa tomu vyhnúť. Dobrá správa je, že to ani je potrebné. Pretože nie ten obsah je dôvodom, že padneš dole. On samotný nemá tú silu. TY SI TEN KTO ROZHODUJE, ČI SA NECHÁ OVPLYVNIŤ ALEBO NIE. Prečítanie triggering príspevku Ti môže zasiať myšlienku do hlavy. Ale recovery je presne o NEREAGOVANÍ na tieto myšlienky. Nech si tam pobehujú, po pravde kým zmiznú to nejaký čas potrvá, lebo už je to automatický spôsob, ktorým Tvoj mozog premýšľa. Nie myšlienky ale jediné čo je dôležité sú Tvoje reakcie a správanie. Ty rozhoduješ o tom, čo spravíš. Jasné, že to nie je vôbec ľahké. Na začiatku je správna voľba prestať na chvíľku aspoň sledovať obsah, ktorý Ti nepomáha a potom postupne sa tomu pomaličky začať vystavovať a skúšať nereagovať. Pomaly, kľudne s chybami a pádmi. Pokračovanie v komentároch 👇👇👇
    Veľakrát čítam, že pri PPP je problém so seb Veľakrát čítam, že pri PPP je problém so sebavedomím človeka. Ja by som to možno definovala skôr ako nízku SEBAHODNOTU. Nech sa človek akokoľvek snaží, akékoľvek má úspechy, stále to nie je dostatočné. Vždy by to mohlo byť ešte lepšie a oproti ostatným ľuďom je to vlastne nič. Nevadí, že máš samé jednotky, tam z dejepisu bola jedna dvojka. Skúšku si síce spravila na Áčko ale ty vidíš medzery, kde si to mohla povedať lepšie. Nie je to zaslúžené Áčko. Zabehol si 10 km? Mohol si 15. Zarábaš 2000 eur? Dalo by sa viac. Ješ zdravo ale nie dostatočne zdravo, treba to robiť lepšie. Schudla si ale ešte tá postava nie je dobrá, treba to zlepšiť. Začarovaný kruh, ktorý nemá konečnú stanicu... (inak výkonové nastavenie dnešnej spoločnosti k tomuto celému nepomáha, však?) Som svetlovlasá, vysoká, štíhla mladá žena. Nemám síce tvár modelky ale určite nie som škaredá. Viem, že som bystrá, inteligentná a som schopná sa veľmi snažiť ak niečo chcem – som dríč, niekedy zadelím aj dobrý vtip a nie je so mnou nuda. Som si rozhodne vedomá svojich kvalít a nemám problém to uznať. Sebavedomie rozhodne mám. Často aj moje okolie malo pocit, že som nad vecou. V škole prevažne excelentné známky, popri tom mimoškolské aktivity – hudobný nástroj, cvičenie, dobrovoľníctvo. Vedela som vystupovať na verejnosti, možno by niekto povedal, že som mala aj asertívny (alebo drzý?) prejav. Aj my hovorili, že obdivujú moje sebavedomie... ALE.. Popri tom všetkom som sama pre seba bola vnútri úplne maličká, bezvýznamná a prázdna. Nemala som hodnotu. Oproti ostatným bolo všetko, čo som robila nedostatočné, vždy by sa to dalo inak a lepšie a viac. Verila som, že ostatní si myslia o mne že som aj tak hlúpa a smiešna. Aj keď nebol dôvod. Nič v živote nedokážem, som zbytočná. Od malička som nebola schopná robiť rozhodnutia ani v tých najjednoduchších veciach. Mala som pocit, že ja predsa nemôžem vedieť, čo je správne. Nie som dostatočne schopná na akékoľvek rozhodnutie. Určite si vyberiem to zlé a všetko nenávratne pokazím. Mala som pocit, že aj výber medzi dvoma hračkami v obchode je neskutočne dôležité rozhodnutie... Pokračovanie v komentároch 👇👇👇
    „Kitaka chcem sa opýtať, je nejaký trik ako o „Kitaka chcem sa opýtať, je nejaký trik ako oklamať hlavu, aby som neverila tým pravidlám, ktoré mám? Aby som si dokázala dať tie jedlá a pritom nemala výčitky?“ Posledné dni som dostala od viacerých z Vás takúto otázku. Ešte som nestihla prečítať všetky knihy sveta a teda je možné, že na to existuje aj iná odpoveď. Určite ma preto neváhajte doplniť. Ale v zásade to funguje tak, že náš mozog sa učí akciou. Našimi činmi. Môžem si x krát v hlave povedať, že sa nebojím sacharidov ale ak si vždy na obed namiesto prílohy naložím zeleninu, stále učím svoju hlavu, že tých sacharidov sa ale fakt treba báť. Nedá sa najprv presvedčiť hlavu a až potom to začať robiť a už sa hneď cítiť komfortne. Nie. Ten proces je presne opačný. Najprv začnem jesť veci ktorých sa bojím a vydržím výčitky svedomia. Vydržím sedieť s tými najnepríjemnejšími pocitmi na svete a spravím to znova a znova a znova. Každý deň ukážem svojmu mozgu, že sa nebojím aj keď ma klepe strachom. Dám si zmrzlinu a o chvíľu na to aj snickers a nie preto, že mi na sebe nezáleží a jem nezdravo ale preto, aby moje raz vedelo mať pri týchto veciach neutrálnu reakciu. Aby akékoľvek jedlo nebolo big deal. Každým opakovaním vytváram nové nervové spojenia. SACHARIDOV SA NETREBA BÁŤ, všetko je s nimi v poriadku. A vôbec nevadí, že tomu vnútorne zatiaľ neverím. Pokračujem v pravidelnom zaraďovaní. A po nejakom čase ma zrazu pri ich jedení NENAPADNE NIČ. That´s it. Budú novým normálom. Preto aj v recovery je tá cesta jesť všetko, jesť fear foods, neísť žiadnym stravovacím smerom. Cieľom nie je aby si človek zhumpľoval stravovacie návyky . To o čo sa snažíme je desenzitizácia. Opakovane telo vystavujeme situáciám, ktorých sa bojí (a ver, že kopu veci neješ nie preto, že Ti nechutia a nevidíš v tom zmysel, ale preto, že Ťa už PPP naučila, že máš strach jak hovädo). Aby si sa raz nemusel báť. Aby sa raz jedlo nebolo TÉMA a stalo takou samozrejmosťou a neutrálnou vecou ako je čistenie zubov. Ešte krátke pokračovanie v komentároch 👇👇👇
    Ak telo dlhodobo nedostáva dostatočné množstvo Ak telo dlhodobo nedostáva dostatočné množstvo energie, začne hospodáriť s tým čo má, prísnejšie. Naše telo je programované na prežitie hladomoru. Bude pomaly míňať tukové zásoby a postupne pozastavovať a spomaľovať jednotlivé svoje funkcie, tie tisícky reakcií, ktoré v ňom prebiehajú každú sekundu. ( Áno tuk je v našom tele NEVYHNUTNÝ a zďaleka tu nie je len preto, aby nám pomohol zachovávať stálu teplotu tela) .Bude hibernovať –spomaľovať svoj vnútorný oheň (metabolizmus). Výsledkom je, že v tele sa bude vytvárať menej tepla a to, ktoré sa vytvorí, bude držané primárne v jeho strede, kde sú životne dôležité orgány, ktorých funkcia musí byť zachovaná. Z mojich príspevkov už viete, že náš hlavný termoregulačný orgán je PEČEŇ a tá je pri dlhodobo nedostatočnom príjme potravy poškodená. Znižuje sa prietok krvi do nie až tak dôležitých končatín, tie sú chladné, je ti (stále) zima. Končeky prstov rúk a nôh môžu chytať farbu do fialova, niekedy až do biela a sú bolestivé (Raynaudov syndróm), fialové pery, či fialová cestička vo vlasoch a to aj vo vnútri, kde ostatní ľudia sedia v krátkom rukáve. Nevieš sa nijakovsky zahriať. Nepomáha ani vrstva či dve navyše. Tá zima ide akoby zvnútra. Telo nemá dostatok energie, aby vytvorilo teplo. Hladuje. Nemusí to znieť vážne, no je tam toho tak mi je zima. Ale len pokiaľ si neuvedomujem, že stále teplota tela v jeho jadre okolo 37 stupňov má obrovský význam. Pretože to je teplota, pri ktorej enzýmy, ktoré sa zúčastňujú pri tých tisíckach reakcií v našom tele, fungujú správne. Výskumy ukazujú, že u ľudí s reštriktívnymi poruchami stravovania táto vnútorná teplota môže byť o stupeň a viac nižšia. Čo taká znížená telesná teplota okrem neustáleho pocitu chladu spôsobuje? V nímanie reality môže byť zmenené, často sa objavuje zmätenosť či ospalosť, spomalená reč a reakcie, plytké dýchanie, stuhnutosť končatín a zlá kontrola pohybov, na tele sa postupne vytvorí jemné svetlé ochlpenie – lanugo. Zvyčajný sprievodný jav podchladenia – tras tela tu často paradoxne chýba. Pokračovanie v komentároch 👇👇👇
    Follow on Instagram
    • Informácie o cookies
    • Zásady ochrany osobných údajov
    Copyright © 2020 - 2021, Kitaka - Kristína Miřetinská, All Rights Reserved.
    Made with by Zabza in 2020.